Aký príchod, také ráno

Tak včera prišiel 23:15 a ešte sa tým vystatoval. Spitý ako činka, samozrejme. Neviem prečo, ale keď sa takto fláka, neviem zaspať.

Od nervov sa mi chvelo celé telo. Vedel, že máme rok a pol, čo sme spolu a napriek tomu sa neunúval prísť v normálnom čase domov. Dokonca mám pocit, že to urobil schválne, že prišiel až tak neskoro. Okolo desiatej som mu ešte volala, ale ako inak, nebral mi telefón, hajzel. Úplne som penila. Také nervy som mala, že mravčenie som cítila v celých rukách i nohách.

Vedela som, že v kuchyni má tabletky magnézia, tak som si jednu dala, že na upokojenie. Ale nezabralo to.

Šla som späť do postele, no stále sa mi chvelo nervozitou celé telo a nevedela som zaspať. Prehadzovala som sa, zakrývala si hlavu, nech nevnímam okolie. Nič.

Pred pol nocou zaštrngali kľúče vo dverách. Prišiel. Tvárila som sa, že tuho spím a netuším, že prišiel. Hovoril na mňa, akoby sa nič nestalo. Keď videl, že nereagujem, šiel do vedľajšej izby za počítač. Neviem, čo robil, ale bolo mi to celkom jedno. Keď však ale ani po dvadsiatich minútach sa neráčil dostaviť do postele, šla som sa aspoň napiť vody do kuchyne.

Čo čert nechcel, stretli sme sa na chodbe. Šiel so mnou do kuchyne a tváril sa, akoby ma nikdy neposlal do prdele. Po pár minútach jeho nadšeného rozprávania historiek sme šli do postele. Teda ja a on ma nasledoval. Ľahol si vedľa mňa a pritúlil sa. Nie veľmi, len tak zľahka. Nežne a naozaj som cítila jeho lásku.

Bola som však stále dosť naštvaná a po chvíli mi vyschlo v ústach. Musela som sa ísť znova napiť. Neváhal a šiel so mnou do kuchyne. Obaja sme sa napili a vrátili sa do postele.

Vzal ma za ruku. Bolo to milé. A toto už poznám. Cíti sa vtedy veľmi dobre, v bezpečí a rýchlo zaspí. A vlastne aj ja to mám rada. Po malej chvíli som ho už počula chrápať.

Kým som sa upokojila a začala zaspávať, prešla asi pol hodina. Vtedy začal zase hovoriť zo sna. Ach, ja to už nechápem. Keby prišiel skôr domov, mohli by sme sa porozprávať normálne a nie takto. Dozvedela som sa, že v piatok chce ísť k tomu slizkému kamošovi na chatu. Prespať. A v sobotu doobeda má preteky. Hm, tak to bude ešte zaujímavé. V mojom pláne je nechať ho ísť na tú "párty". Už ho mám plné zuby! Nemám chuť mu stáž za zadkom, dohovárať mu alebo riadiť život. Je dospelý. Ale už by sa mohol spamätať a uvedomiť si, že má naozaj veľký problém s alkoholom a trávou. A hlavne s tým niečo robiť.

Počas noci sa zobudil, že ide na záchod. Keď sa dlhšie nevracal, vedela som, že tam zaspal. Vzala som mobil a cez dvierka pre mačku som ho takto odfotila. Jednoducho musím mu zdokumentovať, na čo sa musím pozerať, keď príde domov v takomto stave.

Zobudila som ho, že potrebujem aj ja na záchod. V momente mi uvoľnil trón. Keď som sa ale vracala zo záchodu, nebol v posteli. Šla som teda do obývačky. Opitý zvykne ľahnúť na gauč a zaspať. A mala som pravdu. Spal tam ako taký bezdomovec. Roztiahnutý, v tvári červený a až do chodby razil z neho alkohol. Gratulujem! Pridávam fotku do albumu. Urobila som mu fotku s bleskom, keďže už bola tma. Myslela som, že ho to zobudí, ale spal ďalej. Tak som šla spať aj ja. To boli asi dve hodiny ráno.

Nepospala som dlho. Okolo štvrtej nad ránom som už bola hore a cítila som sa čerstvo. Nechápem, veď som nespala veľa a cez deň som aj cvičila. Mala by som byť mŕtva. Prešla som sa do obývačky. Ešte tam ležal. Do "rodinného albumu Alkohol a ja" som mu spravila ďalšiu fotku. Dúfam, že sa mu bude páčiť.

Už som nevedela zaspať.

Okolo piatej ráno sa vrátil do postele. "Zobuď ma 5:55," povedal.

Zaspal. Ale ja nie. Nervózne som ticho ležala v posteli vedľa neho. Ten čas akoby zastal. Už som chcela vstávať, ale nebolo ani šesť. Párkrát som sa poprevracala, nevedela som vôbec obstáť. Teda obležať. Po chvíľke si ma vzal do náručia a objímal si ma. Cítila som sa fajn, ale nepripúšťala som si to. Veď som predsa stále nahnevaná. Potom zašomral: "Odvezieš ma do práce?" "Ha! Tak to zabudni!" zahlásila som víťazoslávne. Ale počuli to len bunky môjho tela. Čo počul on, bolo len nevinné: "Nech ťa vezme do práce ten, kto ťa opil." Asi aj to mu stačilo. Urazil sa, už žiadne objatie a otočil sa mi riťou. Nevadí. Aspoň som to brala ako signál, že nebudem ležať v posteli a trápiť sa. Vstala som a začala som si svoj deň.

Po viac ako hodinke sa vyhrabal z postele. Na jeho tvári bolo badať únavu, hnev a urazenosť. Dotklo sa ho, že som ho takto odbila. Ale mala som na to právo. Veď len pár dni dozadu ma chcel vyhodiť z bytu. Kto by ho odviezol, keby tu bol sám?

Začal sa chystať do práce. Má on šťastie, že sa vie bicyklovať. Keďže som ho nechcela odviezť autom, zvolil tento druh dopravy. Škoda, že cyklistom nedávajú fúkať. Zišlo by sa.

Snažila som sa s ním viesť konverzáciu, ale bol nasratý. Buď neodpovedal vôbec, ale vrčal a hubu mal plnú vulgarizmov. Chcela som si zachovať čistú hlavu ale nešlo to. So slzami v očiach som mu povedala, nech sa so mnou nerozpráva takýmto tónom a týmto slovníkom. Odvrkol: "Keby si tu nebola, tak sa tak nerozprávam!" Stratila som na chvíľu reč. Au! Neviem, čo bolelo viac. Či to, ako sa so mnou rozprával, alebo to, čo práve povedal.

Nebolo to prvý raz, čo sa takto so mnou rozprával. Cez slzy som utrúsila: "Keby som tu nebola, tiež ťa nemá kto odviezť." Uvedomil si, že urobil chybu. Teda asi. Ospravedlnil sa, no v hneve neprestával: "Meškám do práce!" Ale ja som ho neopila. Nemôžem cítiť za to vinu. Ostala som tam ticho stáť a pozorovala, ako si obúva tretry a sype vulgarizmus za vulgarizmom.

Vyšiel s bicyklom k výťahom. Myslela som, že odíde bez rozlúčky. Ale vrátil sa a dal mi pusu. Divné je to jeho správanie. Ale keď sa chce správať ako hlúpe decko, tak nech si znáša následky. Ja mu nebudem robiť pohodlie, keď sa on spije, zhúli a príde neskoro domov. Je tomu koniec!

A zajtra bude robiť z domu. To bude asi ešte veselo. Lebo vraj musí rodičov odviezť na letisko. Haha. Takéto klamstvá hovorí v práci. Je kreatívny, to sa musí uznať. Ale vraj všetci závislí sú, pretože vymýšľajú svoje pavučiny klamstiev, aby ich nikto neprekukol. Ale raz to aj tak príde. Lebo lož má krátke nohy.