Asi to... nechápem...

Asi to celé nechápem. Včera večer prišiel zase opitý, ale to už mi nie je žiadna novinka. Zaujímavé je ale to, čo sa dialo potom.

Sedeli sme v kuchyni pri bare a rozprávali sa. Teda... skôr hovoril on. Počas toho zase vyprázdňoval chladničku. Pomaly už nestíham ju zásobovať.

Zdôveril sa mi, že veľa ľuďom povedal, že to neklape. Nechcel byť konkrétny, ale viem si domyslieť. Určite tomu jeho debilnému kamarátovi a celej tej partii, ako aj tej cyklo-alko partii z hrádze. Pýtala som sa, čo konkrétne im povedal a prečo. Tak sa sťažoval hlavne na to, že som zásadne proti alkoholu, proti tráve a ostatným drogám, a že nechápem, že pre neho je to únik, spôsob života. Že to vlastne nie je to orechové a že to chce skončiť.

Zabolelo to. Ale tak ja sa tiež z času na čas posťažujem kamarátom, že sa správa ako idiot, preháňa to s alkoholom a trávou. V momente, kedy mi začnú dohovárať, aby som ho poslala do čerta, však končím komunikáciu. Tiež sa niekedy sama tomu čudujem, prečo s ním stále som. A potom si uvedomím, že ho ľúbim ako nikoho. A že nikdy som si s nikým nesedela tak ako s ním.

"A naozaj to tak cítiš? Chceš to skončiť? Máš pocit, že ti chcem zle?" spýtala som sa zlomeným hlasom. "Nie, chcem byť s tebou. Som s tebou šťastný. Ale niekedy nevládzem. Nemám seba rád a potom neviem mať rád ani ostatných," odpovedal a chytil ma za ruku. "Máš pocit, že ti chcem zle, keď chcem, aby si obmedzil to pitie a húlenie?" zopakovala som otázku. "Nie, nechceš mi zle. Ale ja to nezvládam," odvetil a ja som nedokázala nič povedať. Vstala som a silno som ho objala.

Obom nám vypadlo pár sĺz. Zovrel ma pevne vo svojom náručí a rozplakal sa mi ako malé dieťa. "Čo sa deje, miláčik? Neboj sa, spolu to zvládneme," snažila som sa ho upokojiť a dala som mu pusu na čelo. Po chvíli sa upokojil. Sadli sme si vedľa na gauč. Ponúkal ma syrom, ktorý si predtým odkrojil. "Ďakujem, neprosím si," odmietla som a chcela som sa pritúliť. On však začal znova hovoriť.

"Chcú, aby som ťa poslal preč. Tlačia na mňa. Stále sa ma pýtajú, či sme ešte spolu a či si u mňa. Keď im poviem, že áno, tak sa mi vysmievajú, že nemám gule. Nezvládam to," povedal a znova sa rozplakal. Otočila som sa na neho: "A Ty chceš čo?" "Aby mi dali pokoj," odvetil a odložil zvyšný syr nabok.

Nechápala som, prečo im to nepovedal. Ale pochopila som, že na neho tak veľmi tlačia, že už sám nevie, čo naozaj chce. Bolo mi ho ľúto, chcela som mu pomôcť, ale nevedela som ako. Videla som, že je zmanipulovaný, nechce pred nimi vyzerať ako debil, ktorý je v nefunkčnom vzťahu. Ten vzťah ale nie je nefunkčný, a on to vie. Len skôr nemá gule povedať im, nech sa do nás nestarajú. Nemá gule, aby si priznal, že má problém s alkoholom a trávou.

Chcelo sa mi plakať, ale videla som, že ma teraz potrebuje silnú. Ľahli sme si na gauč, objímali sa a pomaly zaspali.

Keď ma po čase prebrala zima, začala som ho budiť, nech si ideme ľahnúť do postele. Umyť zubáky a spať. Tento proces nemám rada, lebo niekedy je naozaj problém ho zobudiť. Hlavne keď takto zaspíme na gauči.

Podarilo sa. Šli sme spať. V posteli sme sa ešte pritúlili. O päť minút som už počula, ako chrápe. Som asi jeho najobľúbenejší uspávač. Vždy sa sťažoval, že má problém so spánkom, ale odkedy sme spolu, nikdy som si to nevšimla. Práve naopak.

Prešiel nejaký čas. Už sme spali. Zrazu počujem jeho hlas. "Prosím, neopúšťaj ma," zašepkal. Čo? Prebudil som sa. Pozerala som na neho do tmy. "Láska, neopúšťam ťa," odpovedala som. Zamrvil sa. On spí. Vtedy som pochopila, že rozpráva zo sna. Chytila som ho za ruku. Usmial sa zo sna. Bolo to krásne. Usmiala som sa tiež, ale to on už nevidel.

Znova som zaspávala, keď som začula jeho hlas, ako opakoval, aby som ho neopúšťala. Neviem, čo sa mu snívalo, ale jeho slová zneli naozaj veľmi skľučujúco. Ale mohlo sa mu snívať čokoľvek. A potom to prišlo. Povedal moje meno a za tým tú istú prosbu. "Navždy budem s tebou," zašepkala som. Stisol mi ruku.

Nebola som si istá, či spí alebo hovorí zo sna. Už párkrát hovoril zo sna, ale väčšinou to boli veci, ktorým som nerozumela, nedávali žiaden zmysel.

"Tlačia na mňa, aby som sa s tebou rozišiel," povedal. Nedalo mi nespýtať sa: "A kto?" Tým, že bude menovať celý zoznam ľudí, som vôbec nečakala. Spomenul toho debilného kamaráta, jeho pribrzdenú frajerku, toho slizkého kamoša, čo s ním spala jeho bývalá a nejakú tlstú obludu. Kto je tlstá obluda? Nemala som šajnu, o kom hovorí... Ale nejakú tlstú obludu spomínal aj predtým. A vravel, nech sa nestará a dá pokoj.

A koniec. Už bolo ticho. V tú noc už nepovedal nič. A možno aj áno, ale to som už ja tvrdo zaspala. Ale tak už som si istá, že to, že spomína rozchod, nie je tak celkom z jeho hlavy. Možno je to ako u mňa. Že keď je zle, má chuť to zabaliť. Posťažuje sa kamarátom a tí chcú, aby sa rozišiel. U mňa je to rovnako. Ale ja mojim kamarátom nedovolím, aby mi do toho kecali. Som si vedomá toho, že by ma zmanipulovali a potom by som rozchod naozaj videla ako jediné východisko. Ja však vidím východisko v tom, že priateľ prestane piť, húliť, začne liečiť svoju závislosť a depresiu. Ach, kiež by som mu vedela pomôcť. Veľmi mi na ňom záleží.