Boje neutíchli ani na druhý deň

Človek by si povedal, že čo tam taká črevná viróza. Prehrmí a všetko je zas dobre. Ale nie je. Ešte stále som sa necítila úplne ok. Bola som slabá, hladná a dehydrovaná.

Vstal. Tváril sa, akoby nič. Že všetko je v poriadku. Popisala som, ak to náhodou nezachytil v noci, že ako mi bolo krásne zle a koľko času som strávila s hlavou v záchodovej mise. Nič.

Ešte sa tváril, že mi ide urobiť službu, keď ide do obchodu mi kúpiť kojeneckú vodu, lebo je ľahšia na žalúdok, sucháre a melón, na ktorý mám stále chuť. Ani neviem, ako sa mu za to odvďačím, asi mu budem bozkávať prsty na nohách, jeden za druhým.

Bolo mi z neho zle. Ako môže? O obchode sme sa bavili o šiestej ráno, kým sa tam vytrepal, bolo viac ako osem. Ale som rada, že priniesol všetko. Teda... okrem kojeneckej vody. Vzal normálnu. Hrdina. A to som ešte nevedela, čo zadrie.

"Išiel by som na bike, kamošovi idem pomôcť do Šulian," bez štipky hanby mi oznámil. Prosím? Pozrela som do chodby a už tam mal zbalené veci, ruksak a helmu. Jemu asi šibe, alebo ja už mám halucinácie z tej zvýšenej teploty? No to teda nie, nikam nejdeš!

Mrskla som mu do očí, ako som sa o neho ja vždy starala, keď bol chorý, spitý, mal odreté koleno, či len zapichnutého kliešťa. Nariekal ako malé dieťa a ja som spravila, čo som mu na očiach videla. A nebolo toho málo. Ešte aj z práce ma vyhodili kvôli tomu, že som sa mu toľko venovala a ťahala súkromie do práce. Hajzel! Ako si to vôbec dovolí vysloviť, že ma takúto nechá samu doma. To sa vôbec o mňa nebojí? Veď som toľko grcala a srala, že vo mne nič neostalo. Ešte som aj odpadla. Som slabá, točí sa mi hlava a on ma tu chce nechať samu? Je on vôbec normálny? Veď ja by som takto nevedela nechať ani najväčšieho nepriateľa. A on dokáže takto nechať svoju frajerku, ktorej ešte pred pár dňami hovoril, že ju ľúbi? Vari sa za ten čas niečo zmenilo?

Ostala som z neho sklamaná, oči mi zaliali slzy. Nezmohla som sa už ani na slovo. Urazene vstal a zafrflal: "Tak ja budem pred svojimi kamarátmi vyzerať ako chuj, že mením plány." To nemyslí vážne? A kedy mi chcel o tých plánoch povedať? "Rob si, čo chceš," zašepkalo moje zúfalstvo a ľahla som si späť pod perinu.

"Dobre, ostanem doma, ale celý deň ma tu ani neuvidíš," dodal nasrane a šiel zrušiť svoje plány. Neskôr sa mi priznal, že všetko zvalil na mňa. Ako ho to veľmi mrzí, že nikam s nimi nejde, a aké je on chúďatko, že som na neho navrieskala, dogrcala sa a on nevie, čo má so mnou robiť. Paráda! Tak takéhoto mám ja skvelého frajera! Nech sa mu to všetko vráti!

Samozrejme, nebolo tomu tak, ako povedal. Z výletu si priniesol kliešťa a potreboval ho vytiahnuť. A ja hlúpa som mu pomohla. Aj to len preto, že sa zase raz začal tváriť, že on nič, on muzikant. A keď som videla, aký je kypťavý, tak mi bolo ľúto toho kliešťa, ako tam trpí v tom opileckom tele. Vybrala som mu ho. Žiadne ďakujem. Rovno ho spláchol. Chudák kliešť.

A keďže som videla, že sa už začína tváriť milo, vedela som, že aj niečo bude chcieť. A aj chcel. Chcel ísť aspoň poobede na bike. A aj šiel. Hoci mi bolo a stále je na figu. Mám celkom zvýšenú horúčku, som slabá a občas sa mi motá hlava. Ale aspoň mám možnosť sa tu posťažovať.

Jemu je proste všetko jedno. Zaujíma ho len on sám, aby jemu bolo dobre, aby sa spil, zhúlil a možno vytrtkal nejaké baby. To je život jeho snov. A ja neviem, či som už fakt taká hlúpa, alebo čo, že som stále s ním. Už nechcem. Ale ani nechcem odísť.

Na bike odišiel o tretej. Som zvedavá, kedy príde. Najskôr to bolo medzi siedmou, ôsmou. Teraz napísal sms, že príde so ôsmej. Som naozaj zvedavá. Či zase nestretne tou jeho náhodou niekoho po ceste a nezdrží sa. Potom sa nezdržím už ani ja. Hajzel hnusný, aká som na neho nasratá a sklamaná z neho.