Chodí si festivaly bezo mňa

Nechápem to. Mrzí ma to. Chce sa mi plakať. Priateľ šiel na festival. Rokockový. Na taký by som aj ja rada šla. Ale nevzal ma so sebou. Prečo? Lebo ako sám mi napísal, je dement a aj jeho kamaráti sú dementní.

Zostala som celkom prekvapená, keď mi to napísal. Ale je to tak.

Šiel na festival s tým jeho debilným kamošom, s jeho zakomplexovanou frajerkou, s tým sliziakom a jeho umelou milenkou a ešte nejaká ďalšia baba, kamoška tej zakomplexovanej. Bola som nahnevaná. Možno ani nie tak veľmi, že ma nevzal so sebou, ako na to, že mi to len oznámil. Len mi oznámil, že s nimi ide a hotovo. Vôbec sa so mnou predtým neporadil. Proste len ide a hotovo. A bezo mňa. Lebo oni ma neznášajú. Ale ja som im nič neurobila. Asi im zase natáral o mne nejaké klamstvá. Ja už naozaj neviem.

Mne na jednej strane hovorí, ako ma veľmi ľúbi, ako ma nechce stratiť, ako veľmi je so mnou šťastný a inokedy ako mu ničím život. Ale nikdy nevie povedať čím. A vzápätí na to ma zase ľúbi najviac na svete, objíma si ma a bozkáva.

Nepáči sa mi, že ma takto nechal doma samu. A on si šiel na festival, na ktorý by som aj ja rada šla. Ale hlavne preto, že sa so mnou neporadil vopred, len mi to oznámil.

A všetko zvalil na tú zakomlexovanú. Že ona kupovala lístky na festival, aj ubytovanie na chate, ja sa tam už nezmestím a nikto z tej partie ma tam nechce. A? Preto musia robiť všetko preto, aby nás rozdelili? Veď keby do neho nehustili, tak nám je s priateľom spolu dobre. Ani by toľko nechľastal a nehúlil, lebo by ho v tom nikto nepodporoval.

Dala som priateľovi ešte návrh na jednu možnosť. Blízko miesta, kde sa festival odohrával, máme my dom. Ak sa nezmestím k nim na chatu, môžeme ísť spolu tam. Myslím, že sa mu to pozdávalo, a možno by aj do toho šiel, keby mu zase raz nezazvonil telefón a na ňom správa od niekoho z tej partie. Zrazu to bolo zase nie.

Môžem sa ja na to vysrať! Keď mu tak strašne vadím, prečo mi odtiaľ stále píše? Ja už sa v ňom prestávam vyznať. Chce byť so mnou, lebo si uvedomuje, ako veľa pre neho robím. A nechce, lebo chcem, aby prestal s jeho závislosťami a začal skutočne žiť. A on sa toho bojí. Tak čo mám robiť?

Aj moje pokusy o zmierenie sa s nimi stroskotali. Nie len že som po priateľovi posielala odkazy, aby sme sa všetci stretli a porozprávali, spoločne našli nejaké riešenie, neprijali ani môj darček, na ktorom som pracovala pol dňa. Proste nič. Ako hádzanie hrachu o stenu.

Naozaj som zúfalá, zmätená a neviem, čo robiť.