Dobrý deň, teším ma... či?

Tým, že som vždy bola introvert a len veľmi ťažko som sa otvárala ľuďom, zoznamovanie nepatrí medzi moje top hobby. Ale tiež ma to nijako nestresuje. Beriem to tak, že vždy budú nejakí ľudia do môjho života prichádzať. Ale že to bude stresovať extroverta, ako je môj priateľ, to by som si nikdy nemyslela.

Boli sme spolu už takmer pol roka. Všetko bolo dokonalé v našom vzťahu, rozumeli sme si vo všetkom, žiaden kompromis sme nemuseli robiť, lebo všetko nám sedelo na 100 %. Bol to ako ten najväčší dar. Moja rodina o ŇOM vedela. Veď bývali v rovnakom meste, okrem toho boli pri tom, keď som sa pomaly postupne k frajerovi sťahovala. Ale JEHO rodičia nemali o mne ani šajnu.

Jedného dňa JEHO otec prišiel do mesta. Mal každoročnú stretávku zo školy. Cestoval vlakom a frajer ho šiel čakať autom na stanicu. Ako sa to dozvedel pred dvoma týždňami, nebolo dňa, kedy by neriešil: "Ako ťa predstavím?" "No veď ako uznáš za vhodné. Alebo môžem ísť domov, ak sa na to ešte necítiš," nechápala som, no snažila som sa ho upokojiť. Ale nedalo mi to: "Hanbíš sa za mňa, alebo v čom je problém?" "Nie, nehanbím sa za teba. Ale ty nepoznáš mojich rodičov," odvetil nervózne.

Nechápala som. "Hanbíš sa teda za nich?" neodpustila som si. Ostal ticho. ON sa vážne hanbí za svojich rodičov? Prečo? Veď MU volajú každý deň. Dokonca niekoľkokrát. Síce plakal, že MU to vadí, ale keď som mu radila, nech im to povie a nastavia si hranice, nikdy tak neurobil. Takže asi mu to až tak nevadí.

Stálo ho to veľa stresu, ale nakoniec sme spoločne sadli do auta a išli na stanicu po JEHO otca. Celú cestu bol nervózny. Nemala som byť nervózna ja?

Zaparkovali sme a čakali. Zrazu sa objavil starší chudý prešedivelý pán. Priateľ vystúpil z auta. Aha, tak to bude asi on. Vystúpila som tiež. Frajer mu bral tašky z rúk a dával ich do auta. Čakala som, čo sa stane, ale nič. Potom nastúpil do auta a ja s JEHO otcom som ostala ticho stáť vonku. Pozerali sme sa jeden na druhého a neviem, kto z nás dvoch viacej nechápal. Tak nič, zoznámila som sa sama.

Cestou domov som sa cítila zvláštne. Akoby som bola neviditeľná. Obaja sedeli vpredu v aute a rozprávali sa. Nič zaujímavé. Ale žiadne otázky na mňa, naozaj akoby som tam ani nebola. Doma sa to ale trochu spravilo. Trochu sme pokecali, ale nič osobné. Nevadilo mi to, aj keď som si to celé predstavovala inak.

Celý ujov pobyt u frajera prebehol celkom v pohode. Už boli dvaja, čo predstierali pred JEHO mamou, že neexistujem. Stále som bola zatajovaná. Ale dobre. Veď sme sa dohodli, že najbližší víkend prídeme k ním a budem predstavená aj jej.

A prvé dojmy? Ťažko povedať. Prišiel mi v pohode. Má plno historiek. A čo, že mi niektoré povedal aj päťkrát za pobyt? Predsa len je starší, tak hlava už neslúži. Ale ako to, že si pamätá toľko historiek z mladosti a z detstva? Dnes už viem, že okrem stareckej demencie to pokojne mohla byť depresia, keďže jablko nepadá ďaleko od stromu. Ale o tom neskôr.

Ďalší víkend sme šli k jeho rodičom na záhradu na opačnú stranu Slovenska. Cesta prebehla v pohode, akurát priateľ zase v strese, že to môže dopadnúť veľmi zle. "Nepoznáš ich. A nemáš vysokú školu a moji rodičia si na tom veľmi zakladajú," niekoľkokrát zopakoval. A čo, že nemám vysokú školu? To neznamená, že som hlúpa. A poznám veľa debilov, čo vysokú školu majú. Vzdelanie o inteligencii nehovorí nič. Ale v pohode. Poznám svoje kvality. Prečo by som sa tým mali trápiť? Okrem toho moje IQ je vyššie ako moja výška, takže naozaj nemám dôvod na paniku, strach ani stres. Dovolím si s nimi zhovárať sa pokojne aj o kvantovej fyzike. Len či sa chytia oni.

Dorazili sme. Prišli sme skôr ako oni. Začali sme vykladať auto, keď tu zrazu prišli aj JEHO rodičia. JEHO otec mi hneď nadšene podal ruku a vybozkával. Trochu úchylne, ale to robia asi všetci chlapi. Aby som to definovala, tie jeho pusy neboli nevinne na líca, ale snažil sa zachytiť pery. A to robil pri každom raze.

Neskôr sa objavila aj JEHO mama. Silnejšia nižšia žena s červenými vlasmi. Nezdala sa mi byť taký strašiak, ako z nej frajer robil. Jej tón hlasu bol dominantnejší, ale tak to zvykne byť pri ľuďoch, ktorí majú potrebu mať posledné slovo. A ona bola taká. Najskôr som si to až tak neuvedomovala, ale neskôr... som si povedala "Au!"

Po niekoľkých návštevách u nich a ich u nás som ich spoznávala viac a viac. A zistila som, že sú dosť povrchní. JEHO otec je strašný chválenkár, ktorý dokopy nič nedosiahol, ale napriek tomu hovorí o svojich piatich bezvýznamných minútach slávy. Má pár historiek, ktoré dokola opakuje. Mám pocit, že ich môžem rozprávať už aj ja, ak bude potrebovať hovorcu.

JEHO mama najskôr hrala divadlo. Tvárila sa, že je pokojná. Ale nie je. Je veľmi výbušná a autoritatívna. Potrebuje mať posledné slovo a len jej názor je ten správny. Ale je veľmi neosobná, celý čas si drží odstup a naozaj jej hodnoty sú dosť posunuté.

Keď som ich spoznávala, najskôr mi bolo ľúto uja, že je pod papučou, ale nie je to úplne tak. Áno, teta veľakrát z neho spravila doslova sluhu, keď napríklad sedela blízko pri kuchynskej linke, kde boli zemiaky a ujo, čo sedel na opačnej strane, musel vstať a priniesť jej ich. Slovíčka ako prosím a ďakujem pre nich neexistujú. A ani prepáč. Neviem, či som niekedy z ich úst niečo také počula. Ale tak ja som žila istý čas v Anglicku, tam je toho až príliš, tak možno som pokazená ja. Vlastne... nie, nie som... Im chýba výchova. Lebo u nich doma je bežné mať otvorené dvere na záchode, grgať, prdieť v spoločnosti... Nie som žiadna fajnovka, ale... au...

JEHO rodičia fungujú zvláštnym spôsobom. Tvária sa, že sú niečo. Idylka. Ale v skutočnosti vrieskajú jeden po druhom. On sa na ňu sťažuje, že po ňom šteká za každú blbosť, rozkazuje mu, je panovačná. Ona na neho, že je babrák, alkoholik. Ale vrieskajú jeden po druhom naozaj hojne. Žiadna úcta, rešpekt. Za celý čas som ich nevidela usmiať sa, objať sa, dať si pusu a ani urobiť žiadne gesto lásky. Ich vzťah je úplne chladný, mŕtvy. Vlastne ani len trochu nechápem, prečo sú spolu. Ale sú.

Napriek tomu všetkému som si ich istým spôsobom obľúbila. Tiež som si držala odstup, ale tvárila som, že je všetko ok. Ale nemôžem povedať, že by som sa niekomu z nich dala spoznať. Ani len trošku. Cítila som tú faloš, a žiaľ, čím ďalej, tým viac vyplávavala na povrch.