Dva a dva sú štyri
Je tomu už niečo vyše mesiaca, čo priateľ chodí pravidelne spitý a zhúlený a fláka sa dlho do noci. Akože sa bicykluje. Nechápala som, čo sa stalo. Náš vzťah fungoval bez väčších problémov, všetko sme si vedeli s pokojom vydiskutovať, vedeli sme sa spolu smiať, trávili sme spolu čas a bolo nám dobre. Áno, pil, húlil, ale bolo to s mierou. Dával si na to pozor. A bolo to na ňom vidieť, že sa snaží. Bola som na neho hrdá.
Ale potom sa niečo zlomilo. Netušila som čo, ale šlo to s ním dole vodou. Neskoré príchody domov, opitý, zhúlený, veľakrát podráždený či chladný. Vždy sa ale snažil nájsť si cestu späť ku mne. Cítila som, že ma ľúbi, že ma nechce stratiť, ale nechápala som, čo ho zrazu brzdí, aby napredoval. Až doteraz.
Teraz sme šli k nim domov. Cestou sa mi priznal, že jeho bývalá je tehotná. A v týchto dňoch bude rodiť. Ostala som ticho. Nevedela som, čo na to povedať. V podstate som sa s ňou tešila. Má svoj život a asi je spokojná. To je super! Oni boli spolu skoro desať rokov a nepodarilo sa im. Hm, my sme spolu rok a pol a tiež nič. A u mňa je, mimochodom, všetko v poriadku. Takže problém bude niekde inde. Ale to je teraz jedno.
"To si sa teraz dozvedel?" spýtala som sa. "Nie, už dávnejšie. Pamätáš si, keď som sa s ňou stretol pred viac ako mesiacom? Čo som sa s ňou dohadoval, aby mi vrátila knihy a ja jej dal veci z balkónu," spýtal sa. Prikývla som. Jasné, že som si to pamätala. Veď sme sa vtedy o tom rozprávali. "Tak vtedy som ju videl s brucho. Teraz má mať termín," odvetil.
V mojej hlave začalo všetko dávať zmysel. Ale ešte som mlčala. Chcela som si to nechať na vhodnejšiu chvíľu. Veď šoféroval, nechcela som robiť zbytočné stresy.
A teraz večer sme sa stretli s jeho kamošmi. Mali sme celkom príjemný večer. Boli sme vonku v jednom podniku, sedeli pri jazere, hrali stolný futbal. Teda... priateľ nie. On miesto toho radšej pil. Zahrala som si len ja s jeho kamošmi. Fajn večer, ale priateľ celý čas hovoril o tom, že jeho bývalá je tehotná a mala by v týchto chvíľach rodiť. Ak to nepovedal stokrát, tak ani raz. Bolo vidieť, že ho to mrzí. Bolo vidieť, že sa cíti ukrivdený. Že on chcel mať rodinu. Akurát som nevycítila, že či s ňou alebo chcel byť len prvý. Ale celý večer o tom hovoril, až bol chvíľami neznesiteľný a aj kamoši ho niekoľkokrát upozornili, že to už preháňa.
A kým sme s jeho kamošmi hrali jeden zápas stolného futbalu, on sa tak spil, že odkvacol. Zaspal tam na lavici a už nebolo možné ním pohnúť. Tak sme to zabalili a oni boli takí milí, že mi s ním pomohli domov.
Ale dala som si všetko dokopy. Vie o tom viac ako mesiac, viac ako mesiac chodí spitý neskoro domov. Nemá to spracované. Kým ešte vnímal, povedala som mu to, ale odmietal to. Takže mu to určite ešte niekedy poviem, keď bude triezvy. Ale viem, že to bude odmietať.
Ale už mi je jasné, že nie som problémom ja, ako to raz povedal, ale problémom je to, že nemá vysporiadanú minulosť. Vraj ju už neľúbi a nechce s ňou byť, ale je tam niečo, čo mu vadí. Možno jej neodpustil, že odišla, alebo neodpustil sebe, že ju nechal ísť. A teraz ho štve, že ona definitívne začala iný, lepší život. A on? Neposunul sa nikam. Stále je z neho alkoholik a feťák, ktorý nemá odvahu urobiť niečo pre seba. Pohnúť sa ďalej. A ničí si ďalší vzťah presne tým istým spôsobom, ako to spravil s tým prvým.