Ešte aj večer je na figu

Tieto víkendové príchody sa stali pravidelnosťou. Priateľa som viacej nevidela ako videla. Nie som ale typ, čo niečo zakazuje, prikazuje či dáva ultimáta. Ale čo je veľa, to je veľa. Nemôžem predsa tráviť svoje víkendy čakaním na niekoho, kto sľúbi, že príde na obed a vráti sa až po zotmení. A ešte aj opitý tak, že jemná motorika je len pojem a zhúlený tak, že sa mu krížia oči viac ako autá na kruhovom objazde za domom.

Horšie je, že tieto stavy sa opakujú aj cez týždeň a moje druhé zamestanie sa stáva taxík do práce. Teda... občas, keďže som časom bola bez práce a nevedela som si žiadnu nájsť.

Ak som nebola ochotná robiť odvoz, bol urazený a zvýšil na mňa hlas, tresol dverami a šiel do práce na bicykli. To som vedela, že po práci ho nemusím čakať, pretože sa pôjde voziť. A príde až po zotmení, ako inak, opitý a zhúlený.

Toto trvalo nejaký čas. Dlhý čas. Veľmi dlhý čas. Psychicky unavená som ostávala doma sama. Bez nálady, bez energie niečo robiť. A čo som si sama počas dňa nazbierala energiu a naladila pozitívnu náladu, za večer som o to prišla.

Ak som upozornila na to, že to s alkoholom a trávou preháňa, bola som za zlú. Za tú, ktorá ho chce meniť. Ktorá mu nedopraje. Ktorá ho nechápe. No napriek tomu som ho chápala. Videla som, že ho niečo trápi, že s niečim bojuje, že má strach a nevie prestať. A toto je jeho cesta, ako zabudnúť. 

Prešla som si tým už u brata. Preto som vedela, že ak sa dám na boj proti tomuto svinstvu, bude to dlhé, namáhavé a možno to nezvládnem. A ani on. Ale chcela som to risknúť. Lebo nie som ten typ, čo veci vzdáva, keď začnú byť ťažké. A predsa aj pred oltárom sľubujeme, že v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe. A závislosť je choroba. A depresia tiež. Nedokázala som ho opustiť, keď je chorý. Mala som potrebu obetovať svoje šťastie a pomôcť mu. Verila som, že to, že cítim jeho lásku, ma dokáže posilniť. A jeho moja láska posilní tiež.

On to ale tak nevidel. Niekedy ma arogantne odbil, inokedy pohŕdavo si s posmeškom opitý predo mnou otvoril ďalšie a ďalšie pivo či zatlačil trávu do vapolizéra a zahúlil. Boli aj stavy, keď sa so mnou jednoducho pohádal. Nebol dôvod, no on si ho našiel. Boli to sprostosti, ktoré by normálneho človeka ani len nenapadli, že môžu byť raz hádkou. Práve naopak. On ich však použil na to, aby poukázal, ako sa k sebe nehodíme a že by bolo najlepšie náš vzťah ukončiť.

Z času na čas prišli aj stavy, kedy nastala akási sebaľútosť, sebareflexia a vôľa skončiť s tým všetkým. Padol k zemi a plakal ako malé dieťa. Všetok ten stres dal zo seba von a jeho slová vyzerali odhodlane. Žiaľ, len vyzerali. Odhodlanie vydržalo úspešne deň, niekedy dva. Za úspech som brala tri dni, ale tých bolo menej ako šafránu.

Moje zúfalstvo rástlo a sily ubúdali. Jednoducho ma to prestalo baviť, a tak aj z mojej strany prišli prvé zvýšenia hlasu, hoci on sa na mne vykričal veľakrát. Z mojej strany prišli vyhrážky, že ak sa to nezlepší, zbalím si veci a odchádzam. Všetko zbytočne. Ak sa nejaký účinok dostavil, bol krátkodobý. Väčšinou však len prilieval do ohňa.