Každý reagujeme inak

Je jedno, či sa snažím alebo nerobím nič. Stále je to zlé. Mávam nočné mory z toho všetkého, čo sa stalo a neviem sa ich zbaviť. Ak sa stratia na malú chvíľu, potom sa znova objavia. A sú horšie. 

Najskôr sa mi snívalo, že sme boli spolu. Všetko bolo v pohode a zrazu z ničoho nič chcel, aby som si zbalila veci. A začal byť nepríjemný. Agresívny. Vymýšľal si sprosté dôvody, prečo mám odísť. A zároveň stále si nechával otvorené zadné vrátka, že čo ak...

Teraz sa to zmenilo. Neviem, či tomu pomohlo to, že som spravila video alebo že sa snažím na sebe makať, nech som v poriadku a nech sa od neho... asi odstrihnem. Niekedy prestávam veriť, že to bude ešte dobré. Nie preto, že by to dobré byť nemohlo. Ale preto, že z nejakého neznámeho dôvodu klamstvám, ktoré o mne natáral svojim kamarátom a našim spoločným známym, začal sám veriť.

Kedy som ho ja týrala? Veď vždy som chcela pre neho to najlepšie. Vždy som sa snažila robiť všetko pre to, aby bol šťastný. Seba som nechávala v sračkách, do ktorých ma dostával, len aby som jeho dostala hore. Vykreslil ma ako nekonečnú mrchu, ktorá mu nedá dýchať a ničí mu život. Ale ten život si ničil on. A ničil ho aj mne. A žiaľ, stále to pokračuje.

Posunula som mu video. Myslela som, že mu spraví úsmev na tvári ako mne. Vidieť spoločné fotky a to šťastie, čo sme spolu prežívali, možno roztopí jeho srdce. Figu. Mýlila som sa. "O čo ti ide? Zničiť ma?" napísal mi. Wow. Tak toto som nečakala. Prečo zničiť? Pomôcť? Pomôcť si uvedomiť, že strácaš to najcennejšie, čo si v živote mal. Človeka, ktorý sa naozaj snažil na maximum postarať sa o to, aby si bol šťastný. Ale tak skutočne šťastný. Nie len na tvári, ale aj vo svojom vnútri, vo svojom srdci. 

"Nepíš mi, nevolaj!" zaklincoval. "Prosím? Veď mám u teba stále veci, ktoré chcem späť!" nahneval ma. Zase mi ublížil. Zase neocenil moju snahu. Ok, možno to nepochopil, ale to len preto, že to nechce pochopiť. Je totálne zmanipulovaný, a je zmanipulovaný aj sám sebou. Vsugeroval si, že ma nenávidí, tak robí všetko preto, aby to tak bolo. 

"Čomu nerozumieš? Čo je na tom videu akože super? Najprv web o deťoch a teraz toto. Vtipné," pokračoval. "Že si ma chcela zatiahnuť do webu o deťoch, nezdarilo sa, tak ma zaťahuješ do tvojho projektu život s ním. Súce na liečenie," útočil na mňa a v tých slovách, či chcem, alebo nechcem, cítiť hnev. Ale hnevať sa môže akurát na seba. Ale naozaj som prekvapená, keď si myslí, že web o deťoch má niečo spoločné s ním. Prečo by mal mať? Veď to bola moja práca. Dostávala som za "ten web o deťoch" výplatu, aby som mohla jemu kupovať jedlo a starať sa o jeho nenažratý žalúdok. Lebo on sa zhúlil a potom nevedel prestať jesť a zjedol všetko, čo bolo aj na dva, tri dni.

A toto nie je projekt. Dávam zo seba von všetku tú bolesť, čo mi spôsobil. Všetky slzy, všetok strach, všetko, čím som si musela a musím kvôli nemu prejsť. Mne to pomáha utriediť si myšlienky, uľaviť svojej boľavej duši, a veriť v nový, lepší začiatok. A hoci stále cítim, že ho ľúbim, ten začiatok bude bez neho.