Keby sprostosť kvitla...

Pohádali sme sa. Neviem, kvôli čomu, ale posledných niekoľko dní bol nervózny. Zajtra má narodeniny, ideme k nim na chatu, chce tam zavolať kamošov, aby oslávili a je mu neprirodzené, aby nezapil. Takže bol podráždený. Podráždený z toho, že abstinuje. Podráždený z toho, že všetci budú piť na jeho oslave a on by nemal. A ja som to nezvládla.

Ja som bola pre zmenu nervózna z toho, aký dlhý čas nie som kvôli nemu v práci. A to mi poriadne ešte ani neskončila skúšobná doba. Mala by som byť tam a učiť sa od ostatných. Miesto toho sa starám o neho a teraz ešte ideme na týždeň k nim. Tiež to nezvládol. Obaja sme zrazu neboli v pohode a pohádali sa.

Neviem, ako k tomu prišlo, ale v chladničke mal extázu. Že si ide dať. Popisoval mi, aký úžasný sex je z toho. Že celé telo je oveľa viac citlivejšie. A ja v slabosti, že som chcela skúsiť, či budem mať konečne orgazmus a aké to je, som prikývla. Hlúpa! Ako decko, čo nemá rozum! Hnevám sa na seba! Zničila som dva týždne jeho asencie a seba som skoro zabila.

Obaja sme si dali štvrťku. A milovali sa. Bolo to fajn, ale ešte nič neúčinkovalo. Mala som pocit, že sa iba milujeme a buď bude orgazmus a budem milo prekvapená, alebo to bude bez ako vždy. Nevadilo by mi to, lebo mne sa páči, že sme tak blízko pri sebe. Ide mi skôr o to emocionálne splynutie. Orgazmus by bol iba čerešničkou na torte.

Po chvíli sa mi ale začala točiť hlava. Najskôr jemne, ale intenzita stúpala veľmi rýchlo. Do pár minút to bol taký kolotoč, že som až plakala. Priateľ sa začal o mňa báť. Kým bežal do kuchyne, aby mi priniesol pohár vody a niečo sladké, už som ležala na chrbte na posteli s rozpaženými rukami a prstami som sa zabárala do matraca, aby ma tak nekrútilo. Ale nepomáhalo.

Cukrík som ani necítila. Ani chuť, ani to, že ho hryziem. Začali mi tŕpnuť ústa. O chvíľu aj ruky a nohy. Musí to ísť von.

Poprosila som priateľa, aby ma odprevadil na záchod. Z posledných síl som strčila skoro celú ruku do úst. Nechápem, ale dáviaci reflex nefungoval a ja som sa cítila bezmocná. Už som videla, ako budeme volať záchranku. Cítila som sa hrozne. Nahá, zo stresu upotená som kľačala pri porcelánovej mise a snažila sa zo seba dostať to svinstvo.

Mne čas plynul inak ako v skutočnosti. Myslela som, že prešla celá večnosť, kým sa mi podarilo konečne zvracať. A keď to už začalo, tak to šlo. Občas ťažko, musela som pomáhať. Ale hlavne, že to šlo von. Občas som sa napila vody, nech sa to zriedi a ide von.

"Čo som to urobil, ja som taký debil," nadával si frajer, občas mi držal hlavu nad záchodom. Umieral strachom podobne ako ja. Bol naozaj vyplašený. Bál sa, že naozaj budeme musieť ísť na pohotovosť alebo volať sanitku. Ale neviem si predstaviť, ako by som sa v tej chvíli dokázala obliecť. Nevládala som ani kľačať pri mise, čo mi tŕplo celé telo.

Keď už nemalo čo ísť von, vzal ma do postele. Stále sa so mnou točil celý svet. Necítila som si ruky ani nohy, tvár som mala takú stuhnutú, že som nevedela rozprávať. Chvíľami som si necítila ani hruď a nedalo sa mi dýchať. Mala som pocit, že je koniec.

Priateľ ležal vedľa mňa, držal ma za ruku a trvalo hodiny, kým sa mi začal vracať cit a dostávala som sa do normálu.

Už nikdy viac. Už nikdy viac nebudem experimentovať. Nestojí mi to za to. A ľutujem, že som do toho vôbec išla. Ach, aká som len hlúpa, že som sa nechala na to nahovoriť. Keď si predstavím, ako som tam vyzerala, je mi ešte aj teraz zle. Hanbím sa za seba. Ale strašne. Pri priateľovi som porušila toľko zásad, ktoré som mala celý život nastavené.

Najradšej by som tento večer zo svojho života vymazala. A mrzí ma to aj kvôli priateľovi. Dva týždne bol čistý a kvôli tomuto sme to posrali. Ale úplne. Môžem len dúfať, že keď ma takto videl, tak ho to odradilo. Či?