Malé lepidlo

Tak takéto pomenovanie sa mi dostala od človeka, ktorý ma vôbec nepozná. Jediné, čo pozná, alebo sa tvári, že pozná, je moja ústna dutina.

Niekoľko týždňov dozadu sme boli u priateľa. Trochu ma pobolieval zub, a keďže jeho kamarát je zubár, využila som jeho návštevu aj ja. Zub mi rozvŕtal, dal mi tam nejakú vložku, ktorá by mala na pol roka nahradiť plombu. Nič to, že vydržala až dva týždne a odvtedy mám dieru v zube a ide mi tam jedlo.

Bola som ale vtedy milo prekvapená, keď zákrok priateľ zaplatil za mňa. Nebolo to veľa, ale bolo to od neho pekné. Aj keď viem, že to urobil hlavne preto, aby zahral, aký je gentleman, keďže takéto gesto robí iba vtedy, keď sa chce zapáčiť niekomu "zvonku". Dobre, aby som mu nekrivdila, občas to urobí aj súkromne, ale je to skôr výnimočne. A vždy to poteší a vážim si to. Ale chvíle, kedy je prítomný niekto iný, jeho platenie môjho účtu je skôr o tom, že chce v očiach ostatných vyzerať ako galant, ktorý zaplatí za ženu.

Nie som s tým veľmi stotožnená, lebo vždy som chcela, aby svoju časť buď každý platil zvlášť alebo aby sme mali spoločný účet, na ktorý budeme prispievať rovnakým dielom. Nikdy k tomu neprišlo. A k tomu spoločnému účtu hlavne preto, že stretnutie s alkoholom a trávou bolo pre neho vždy dôležitejšie ako stretnutie v banke.

Aby som ale neodbočovala od témy, tak zubár bol vyriešený. Prvé dojmy z neho? Nie je to vo svojej podstate zlý človek, ale drží si odstup od svojho vnútra. V jeho živote sa odohralo niečo, na čo nevie zabudnúť. Aspoň tak na mňa pôsobil. A tým, že patrí tiež medzi tých, ktorí fajčia trávu a užívajú drogy, sa mi to len potvrdzuje. A úprimne, premýšľam, ako človek, ktorý je z môjho pohľadu tiež závislý na drogách, keďže ich užíva podľa priateľovho rozprávania pravidelne, môže robiť zubársku prax. Takým ľuďom neberú licenciu?

To všetko je ale v poriadku. Tvárim sa. Tento víkend som nešla s priateľom k ním. Chcela som stráviť čas aj so svojou rodinou a riešiť veci pre seba, pre moju pohodu. Okrem iného som upratovala. Vykladala som vecí zo skríň a utierala v nich prach. Nie len moje, ale aj priateľove. A ako som mala vypratané veci z mojich políc, poslala som mu foto, že odchádzam. Myslela som, že ho to zamrzí a bude sa snažiť, aby sme boli spolu a boli sme šťastní, ako tomu bývalo len nedávno.

Miesto toho, ako sa mi zase raz opitý priznal, písal Ivane, aby šli znova niekedy spolu von. To fakt? To pre neho nič neznamenám a prvé, čo urobí, píše inej babe a chce sa s ňou stretnúť? Nechápala som. Ale vraj ho k tomu hecli kamaráti, ktorým sa posťažoval. A medzi nimi aj tento sfetovaný zubár.

Na to, že ma nepozná, má nazval "malé lepidlo". A nie, nemyslel to ako kompliment. Práve naopak. Vraj som sa na priateľa zavesila, využívam ho a nechcem mu dať pokoj. Prosím? To fakt? Ja ho využívam? A čím? V rýchlosti som si v mysli prešla celým našim vzťahom. Nie je tam nič, kde by som mala pocit, že som ho využila. Skôr naopak. Či ide o financie, domácnosť, pozornosť... nikde nič. Ale už som niekoľkokrát počula, aké veci hovorí priateľ na svoju bývalú, čo naozaj vyzneli ako nepravda, takže zrejme aj tu si vymýšľal sprostosti. A čím viac si študujem informácie o závislosti, tým viac vidím, akými dobrými klamármi závislí sú. V tomto naozaj klobúk dole. Človek by im uveril aj to, že stromy sú modré a nebo hnedé s finálovými sloníkmi a zlatými klokanmi. Takže verím tomu, že priateľ bez problémov ma vykreslil ako nejakú hnusnú mrchu, ktorá chce ovládať jeho život. Ale prečo by som to robila?

Keby som chcela, aby ma niekto poslúchal a robil všetko, čo si budem želať, kúpim si psa. Počkať, vlastne psa mám. Ale aj jeho som vychovala tak, aby nebol len hlúpe poslušné zviera, ale aby si život užil. Pes dostáva možnosť rozhodnúť sa, či chce ísť von alebo sa hrať, či ktorú maškrtu chce, či ktorú bránu si vyberie ako východziu von pred venčením. Nie vždy, ale tú možnosť má. A tak isto možnosti dostáva aj priateľ. Dávam mu priestor na vlastné záľuby, kamarátov, vlastný čas, ktorý môže tráviť akokoľvek. Nepotrebujem vtáčika v zlatej klietke. Veď aj ja chcem svoj čas tráviť aj osamote, bez neho. To ale neznamená, že ho neľúbim a nechcem tráviť čas aj s ním. Práve naopak. Vážim si ho a rešpektujem, že každý z nás je osobnosť, ktorá potrebuje rásť a rozvíjať sa.

Lenže toto on nikdy nikomu nepovie. Nikomu nepovie, že mi vadí len to, že si ničí život tým, že tak veľa pije a húli. Nikomu nepovie, že svoj život vlastne nedrží vo svojich rukách a je ovládaný jeho závislosťami. Nikomu nepovie, že vlastne to, čo ho štve, nie som ja. Nie je to ani to, že ma neľúbil a nechcel so mnou byť. V skutočnosti je to to, že vidí, ako má ťahá dole. Vidí, že on sám nezvláda svoje závislosti, ale je príliš hrdý na to, aby si to priznal. A bojí sa. Bojí sa, že všetko stratí, keď prestane piť a húliť. Že stratí obdiv, o ktorom si myslí, že má u ľudí, ktorí o ňom nič nevedia. Bojí sa, že tí, ktorých nazýva kamarátmi, stratia záujem o jeho spoločnosť, pretože keď bude triezvy, bude nudný. A bojí sa, že ak by takto stratil priateľov, čo ak náš vzťah nebude fungovať, stratí aj mňa a ostane sám.

A nie, nie sú to len moje domnienky. Už pri niekoľkých rozhovoroch mi to spomenul. A stále si nevie uvedomiť, že to, čo stojí skutočne za to, sa kúpiť nedá. A skutočné šťastie nenájde ani v alkohole, ani v drogách. Ale jeho ego to nepríjme. Stále však verím, že raz áno. Dovtedy skúsim vziať tento pokus o urážku vziať ako kompliment. Ten človek ma nepozná. A nepozná skutočne ani priateľa, jeho ozajstnú tvár. Nemôže ma hodnotiť. Nie takto. Ale pokojne môže povedať, že som škaredá, chudá a mám zlý chrup. To je niečo, čo by som... tvárme sa, prijala. Veď každý máme iný vkus a nemôžem ho viniť za to, že som mu nie sympatická.