Mať tak JEHO problémy

Bol piť. S kolegami. Išli na akože opekačku na opačný koniec mesta k jazeru. Jeden kolega si tam vzal so sebou ženu. Priateľ? Vzal si tam toho debilného kamoša. To si robí už naozaj prdel alebo čo? Už začínam vážne premýšľať, či nie je na chlapcov. Veď toto už nie je normálne.

Ako inak, domov sa vrátil neskoro v noci spitý bez toho, aby som sa mu vedela dovolať. Úplne som na prášky z týchto jeho výčinov. Nevládzem. Trápi ma, že si takto ničí život. Je to taký úžasný človek a robí hovadinu za hovadinou. Nechápem, prečo sa nejde radšej liečiť, ale ubližuje takto sebe aj mne.

Veď aj prišiel s rozbitým kolenom a bicykel mal od krvi. Tak som hneď pozerala, či niekde nie je tých rán viac. Našťastie nie. Bol však v hroznom stave. Poriadne nevnímal, oči sa mu krížili, nohy motali.

Na druhý deň zistil, že nemá telefón. Fasa! Hľadal ho asi všade, skúšali sme prezvoniť, ale nič. Čo už. Asi pri tom jeho páde mu vypadol. Alebo pri jazere, ako vystrájal. To boli jeho teórie. Trebalo to však riešiť.

S priateľom sme teda išli k jazeru. Keď už nič, pozrieme, či tam niekde nie je. Asi ho nerozchodí, ale možno ho nájde a zachráni aspoň dáta z neho. On šiel na bicykli, ja autom.

Jazero je relatívne blízko nákupného centra, a keďže už sa mi párkrát stalo, že som sa vybrala týmto smerom a dostala som sa na diaľnicu, nechcela som riskovať. Zaparkovala som auto pri nákupaku a prešla sa. Aj tak som potrebovala trochu prevetrať hlavu. Priateľ ma tam už čakal. Telefón nenašiel. Za to sa dokázal rozčúliť, že som auto zaparkovala (pre neho) až tak ďaleko. Nechápala som. Veď to som bola ja, kto šiel preši tú trasu, nie on. Nevedel to definovať, len mu to proste strašne vadilo. Akoby nechápal, že mne to mohlo vyhovovať. To fakt robí cirkus pre to, že idem peši a auto zaparkujem ďalej, ako by zaparkoval on?

Potom sme išli do práce, on si potreboval vybaviť novú kartu, keďže telefón bol firemný. Ja som zatiaľ vzala jeho veci z práce domov, lebo sa rozhodol, že bude robiť z domu. Stavila som sa však medzi kolegami, čo tam s ním boli. Tým, že sú to moji bývalí kolegovia, vieme pokecať. Len chlapci sa začali hneď spať. "Ten tvoj frajer šiel v noci tak domov, že na bicykli bral obrubníky sprava aj zľava, až to iskry robilo. A potom sme prišli na semafór a podal tam ako hnilá hruška," povedal jeden. Druhý poznamenal: "Vysral by som sa na takého chlapa."

Ostala som zaskočená. Fajn, už aj všetci v práci vedia, že môj priateľ je nezodpovedný alkoholik. Krása. Chcelo sa mi plakať. Vytratila som sa tak rýchlo, ako sa dalo. Nechcela som už nikoho vidieť a počuť.

Mala som chuť plakať. Na jednej strane sa snaží všetkým zapačiť, ale pritom si píli pod sebou konár, na ktorom sedí. Chcela by som mu pomôcť. Veľmi. Naozaj veľmi. Ale nejde to. Raz chce, raz nie. Keď mu je zle, snaží sa, chce sa zmeniť, chce prestať piť. Keď mu je lepšie, vraj nikdy nechcel. Tak čo teda chce? To isté aj so mnou. Raz chce byť so mnou a urobil by aj nemožné, aby som s ním bola. Inokedy ma chce poslať preč, lebo chce byť sám. Ale veci na svete takto nefungujú. Lenže jeho nikdy nikto nenaučil bojovať za svoj sny. Takže aj keď sa odhodlá bojovať a objaví sa prvá, aj keď len maličká prekážka, vzdá to. A sú boje, ktoré musí človek vybojovať sám za seba. Nikto to za neho nevybojuje. A toto je jeden z nich.