Narkomanská párty

V meste, odkiaľ priateľ pochádza, sa každoročne koná festival elektornickej hudby. Nemusím také veci, prídu mi umelé, ale je to vec vkusu. Šli sme teda k jeho rodičom a on chcel ísť tam. Bezo mňa. To fakt? A to ja mám byť sama s jeho rodičmi doma? Čo sa zbláznil?

Najskôr ma nechcel vziať, lebo sa chcel ožrať, sfetovať, zhúliť a ja neviem, čo všetko. Ale aj vďaka jeho kamarátom ma nakoniec vzal. Priznám sa, že títo jeho kamaráti na mňa spravili dobrý dojem. Mám si s nimi čo povedať, zasmejeme sa... Fakt neporovnateľne lepšie, ako ten debil a jeho partia.

Vzali sme teda taxík a zviezli sme sa na miesto činu. Šli sme tam celkom skoro, okolo piatej. Cestou som zistila, že som si zabudla mobil na nabíjačke, tak som prizvukovala priateľovi, že som na ňom závislá, tak nech ma nenechá samu. Tváril sa, že nemá problém.

Tam sa stretol s nejakými ďalšími kamošmi. Priznám sa, že som z nich nemala až taký dobrý pocit, ale neriešila som. Nechcela som nikomu kaziť večer. A ani ja nemusím byť každému sympatická. Ale skôr by som povedala, že z ich vnútra vyžarovalo niečo, čo mi úplne nerezalo. Ale zvládli sme to bez konfliktu.

Všetko bolo v pohode, zabávali sme sa, jedli, pili (ja minerálku, oni pivo), čakala som, že pôjdeme pozrieť aj hudbu, ale nič. Celý večer sa sedelo buď vonku pri stole alebo vo vnútri pri bare. To by ale nebolo až také zlé. Veci začali byť zlé, keď k alkoholu pridali trávu a hodili do seba koleso. Priateľ si dal len polovicu, ale aj tak bolo vidieť, že je mimo. A vlastne mimo boli ešte predtým, než si to dali. Ale nekecala som im do toho. Bola som tam skôr za pozorovateľa. A úprimne, myslela som si, že sa potom presunú na tanečný parket. Nestalo sa tak. Vlatsne ja triezva som si tam viac zahopsala a zabavila sa, ako oni všetci dokopy. Ja sa totiž viem baviť aj bez tých sračiek. A to sa priateľ bál, že mu budem robiť hanbu, lebo sa nebudem baviť. A bavila som sa.

Medzi tým sa pri nich zastavil nejaký kamoš. Bol v hroznom stave. Osobne by som mu už asi aj sanitku volala. Bol úplne mimo. A ešte prišiel od priateľa a ostatných pýtať nejaké drogy. Trávu mu nedali, tú si šetrili pre seba. Priateľ mu ponúkol polovicu svojej extázy. Myslela som, že mu jednu vrazím. Takéto nezodpovedné správanie som fakt asi ešte nevidela. Ale bola som pozorovateľ, tak som sa nestarala.

O štvrtej ráno mi oznámil, že pomaly pôjdeme domov. Pripravila som sa na to, a aj svoju energiu som tomu prispôsobila.

Bolo päť a my sme boli stále tam.

Bolo šesť a my sme sa ani nepohli.

Už som strácala trpezlivosť. Festival skončil, všetci išli domov, ale my nie. Už som ledva stála na nohách. A on mi len tak oznámil: "Ešte počkaj, ideme dať jedného špeka a potom ideme." To si robí prdel, že? Ledva stojí na nohách, oči sa mu krížia a on chce ešte húliť? Odmietla som to a trvala na svojom. Ideme domov. Nech mi dá mobil, zavoláme taxík. "Nie, ja idem ešte zahúliť a potom pôjdeme," trucoval a dupal nohou ako malé rozmaznané decko. To fakt toto?

Moja psychika to nedala. Bola som unavená. Jeden jeho kamarát ma utešoval. Celkom dobre sme pokecali. Veľmi bol zlatý. Naozaj mi dal podporu, ktorú som potrebovala v tej chvíli. A tiež chápal, že mi priateľ dosť nakladá. Ale už som naozaj nezvládala. Posledný raz som povedala, aby sme šli domov. A ak nie, idem sama. "Nie, počkaj, pôjdeme spolu, ale ešte zahúlime," zopakoval a nástojil na tom, aby to tak aj bolo. Nepočúval, že som unavená, hladná, chcem spať. Proste musel húliť a hotovo!

Ospravedlnila som sa všetkým, hlavne kamarátovi, ktorý mi venoval čas, kým priateľ riešil trávu a vydala sa na cestu. Hm, len kade? V tom meste som nestrávila toľko času, aby som vedela, kam ísť. Mobil som nemala, čiže som nevedela, akým spojom ísť, ktorým smerom, a ani koľko je hodín. Začala moja improvizácia.

Ďakujem Bohu, že mi zabudoval radar. Vydala som sa cestou, ktorá sa mi najviac pozdávala. Skúšala som pozerať po značkách okolo cesty, ale ani na jednej nebolo spomenuté dané sídlisko. Ale kráčala som. Povedala som si, že všetko lepšie ako byť tam s tými feťákmi. Mala som toho plné zuby.

Po chvíli som zbadala jednu pumpu. Šla som sa spýtať na cestu. Milá pani mi odobrila cestu, ktorou idem. Výborne, tak niečo zo mňa bude. Nevzdávala som sa. Veď nebol dôvod.

Po viac ako hodinke som sa dostala k ich bytu. Jeho rodičia boli na chate, čiže byt bol prázdny. Bola som rada, že si priateľ odložil kľúče od bytu ku mne do kabelky. Otvorila som dvere. Rozbehla som sa k mobilu, že či mi náhodou nevolal. Nevolal. Aj by ma prekvapilo, keby áno. Ale zase brala som to tak, že tým, že on pozná cestu a skratky, príde domov skôr ako ja. Neprišiel.

Zavolala som teda jeho mame a povedala, čo sa stalo. Tak strašne sa o neho bála, že hneď nasadla do auta a letela po neho. Ani mi nedovolila dopovedať, čo sa o neho tak bála. Debil sprostý, že sa takto zriadi!

Ďalej som neriešila. Bola som unavená. Ľahla som si na postel a v sekunde zaspala.

Po nejakom čase som začula štrngať kľúče a o chvíľu vedľa mňa sedel priateľ. Bol úplne strieskaný. Vyzeral, akoby ho prešiel parný valec. Ľahol vedľa mňa.

Teta si sadla oproti na otočnú stoličku a spustila. Ale veľmi šetrne. Akoby sa bála, že mu ublíži. Ja som sa ale nesrala. Povedala som mu: "Miláčik, ľúbim ťa, ale takto nebudem ďalej spolu. Buď za začneš liečiť, vypýtaš si výmenný lístok k psychológovi a psychiatrovi, alebo ešte teraz nasadám na vlak a idem domov."

Prikývol. Nasľuboval všetko možné aj nemožné. Keď bol v takom stave, chcela som, aby svojej mame povedal, čo mu vadí. Mne s tým píli uši, ako mu vadí, že mu stále vyvoláva a kontroluje, kde je, s kým je a čo robí. Chcela som, aby si to skúsili vydiskutovať. Ale priateľ sa zatváril, akoby všetko bolo v poriadku a nič mu nevadilo. Ok, tak nech si to rieši ako chce. Nejdem sa starať. Ale bolo mi z toho celého smutno. To som ale nevedela, že to môže byť aj horšie.

Poobede sme šli späť na chatu. Trebalo vykopať odpadové trubky a prerobiť kúsok systému a dať všetko späť. Ešte kým sme boli na byte, priateľova mama trvala na tom, že to spraví on. Keď sa vie spiť a sfetovať, vie aj pracovať a pomôcť na záhrade. Pravda však bola úplne iná. Šiel s nami aj priateľov kamoš. Zlatý chalan, len tiež veľa pije a fajčí. Ale aspoň je pozitívnejšie naladený a pracovitý. Nie také lenivé hovado ako priateľ.

Po príchode na chatu sa priateľ zvalil na popud svojej mamy do postele. A spal. Celý deň. Vyhrážky, ktoré mu dala, že bude makať, pomáhať, sa zrazu vyparili. A čo je smutné, mala som pocit, že ja, čo s tým nič nemám, som bola najviac vďačná priateľovmu kamarátovi, že to celé spravil sám bez priateľovej pomoci. Naozaj klobúk dole.

Bola som sklamaná z tety. Takto nikdy nebude z priateľa poriadny človek. Mal by prebrať zodpovednosť za debiliny, ktoré robí. A nie toto. Proste nemám slov. Obskakujú to spité sfetované hovado akoby neviem čo. Pritom si to vôbec nezaslúži a týmto mu dávajú zelenú, že sa môže naďalej opíjať, lebo všetky vyhrážky ostanú len slovami.