Nastala idylka

Nikdy som si nemyslela, že to poviem, ale dať niekomu druhú šancu nie je na zahodenie. Poslúchla som kamaráta a začali sme sa stretávať. Bolo to fajn, dokonca lepšie, ako by som si kedy pomyslela. Tak chalan, ktorému som občas pozrela na zadok, sa stával súčasťou môjho života. A nie len v práci, ale aj doma.

Vzťah relatívne rýchlo napredoval. Stretávali sme sa takmer každý deň po práci. Domov som šla buď posledným busom alebo taxíkom a neskôr som ostávala na noc. Chcel, aby som si priniesla veci na oblečenie, nech môžem ostať na viac ako jednu noc. A mne sa to páčilo. Necítila som sa ešte zamilovaná, ale bola som neskutočne šťastná.

Mali sme sa o čom rozprávať, naše rozhovory nemali konca kraja, objímali sme sa, bozkávali, smiali sme sa a budovali dôveru. Povedal mi o sebe asi všetko. A ja jemu tiež. Bolo mi divné, keď mi hovoril, že ho bývalá po 9 rokoch nechala kvôli nadmernému pitiu alkoholu. Nechápala som, ako mohla, veď opitý prišiel ku mne len raz a odvtedy som ho videla vypiť maximálne pivo, dve za celý večer.

Chodili sme spolu na výlety do okolia, hrávali po večeroch spoločenské hry, keď počasie dovolilo, išli sme na bicykel, a hoci mal obrovské tempo, snažila som sa s ním držať krok. A môžem si dovoliť tvrdiť, že mi to aj celkom išlo a vraj som ho tým milo prekvapila. Uf, tak tie tréningy boxu mali význam, pomyslela som.

Varili sme spolu, piekli, bavilo nás spolu tráviť čas, pretože sme jeden druhého dopĺňali. Tým, že každý z nás mal prehľad v niečom inom, nestihli sme sa spolu nudiť. Boli sme jeden pre druhého zdrojom nových informácií, kvitli sme a náš vzťah tiež. Nikdy v živote som sa necítila šťastnejšia. Naozaj som od šťastia plakala. Tešila som sa, že som stretla človeka, ktorý mi je tak podobný a zároveň odlišný. To bolo to, čo ma k nemu priťahovalo. Získal si môj obdiv a rešpekt. Bolo to všetko nádherné.

Ale bála som sa zamilovať, lebo som už nechcela kvôli nikomu plakať a trápiť sa. Časom ma však presvedčil, že to stojí za to risknúť. Po niekoľkých mesiacoch sme už tvorili pár aj oficiálne. Nikomu sme to nevešali na nos, len sme si to my dvaja medzi sebou povedali. A bolo to super. Páčil sa mi ten pocit, že je to tak trochu tajomstvo, a tak trochu je to jasná vec.

V práci sme to tajili do poslednej chvíle. Bol to náš vzťah, do ktorého nikoho nič. A toto bolo super. Na otázku, či sme spolu, sme odpovedali áno, ale sami sme sa tým nikde nehrdili. Veď na čo. A bola som prekvapená, ako mi to vyhovuje. Asi preto, že som v ňom cítila oporu a dôverovala som mu.

Časom som odišla z práce, lebo som dostala inú ponuku. Takmer prácu snov. Veľmi som sa z toho tešila, aj keď časom sa ukázalo, že to také ideálne vôbec nie je. Až natoľko, že som odtiaľ odišla a niekoľko mesiacov som si nevedela nájsť prácu. Ale tešila som sa, že mám nasporené peniažky a viem v pohode fungovať. 

Skúšala som aj priateľa naučiť si sporiť peniaze, lebo aj napriek tomu, že zarábal dvakrát toľko čo ja, prehajdákal všetko. Dokonca si peniaze požičiaval odo mňa. Odo mňa nezamestnanej. A nevrátil.

Zase nemôžem povedať, že mi to nejako vadilo. Do domácnosti sme prispievali obaja viac - menej rovnako. Nákup potravín a bežných spotrebných vecí bol vyvážený, a keď potreboval, prišlo mi normálne pomôcť. Okrem toho ma povzbudzoval ako nikto iný v podnikaní. Chcela som vyrábať veci pre detičky, a bol asi jediný, kto ma podporoval, že mám do toho ísť. Samozrejme, všetko som si musela kúpiť sama a môj nasporený rozpočet sa o polovicu zmenšil. A to nehovorím o malej čiastke, ale hovorím v tisícoch eúr. Zaokrúhlene asi 7. Ale podporovaná milovanou osobou som dostávala chuť a silu, že to zvládnem a bude to super. Teda keby... idylka nezačala pomaly upadať.