Nenávidím ťa!

Áno, toto sa mi podarilo vypustiť z úst. Ešte nikdy som to nemyslela tak vážne ako teraz. Čakám ako debil, že príde z toho posraného bicykla do ôsmej, ako sľúbil.

O ôsmej mi píše, že je už na ceste. Deväť preč a jeho nikde. Volám prvý raz. Nič. Potom som si spomenula, že mi včera volal jeho otec. Tak že idem aspoň jemu zavolať a vyžalujem sa. Asi len jeho rodičia sú tí, ktorým o ňom hovorím pravdu. Pred všetkými ostatnými z neho robím svätca. Ja krava blbá!

Jeho otec je v šoku, že ako ma mohol nechať v horúčkach samu doma a on sa ísť bicyklovať. Asi to nikto nechápe. Ani ja. Po niekoľkých minútach už ujovi nechcem prikladať. Bolí ho, čo mu hovorím. Sám mi odporúča, aby som sa s tým debilom rozišla, lebo to nemá význam. A má pravdu. Teplota mi vyskočila na 39°C a on sa fláka bohvie kde.

Po chvíli idem skúsiť znova šťastie a volám mu. Zvoní. A šťastie sa naozaj usmialo. Zdvihol mi telefón. Zase ten jeho spitý hlas: "Ahoj." Hovado sprosté! Pením, ako ho počujem. Pýtam sa ho, kedy príde. Vraj už šliape na bicykli domov. Atmosféra v pozadí však hovorí niečo iné. Sedí zase v nejako sprostom podniku popri hrádzi a nasáva. Ja ho asi zabijem! Ešte mi aj klame. Upozorním ho na to. Veď nie som hlúpa a klamať mi nebude. Vlastne... aj tak to robí. A hlúpa som, lebo som stále s ním.

Ako mu poviem, že ho prezradilo okolie, tak zase tá jeho veta: "No vieš, stretol som cestou... volali na mňa, tak som sa zastavil..." Už som to nezvládla. Horko som sa rozplakala a vynadala mu: "Ty nie si normálny! Tak ja tu ležím v horúčkach, a ty sa flákaš po vonku. Je ti jedno, že mi je zle, ledva chodím, proste ty sa musíš furt ožierať. Už ma to s tebou nebaví! Nenávidím ťa!"

A bolo to. Zložila som telefón. A on nevolal späť. Asi mu to je jedno. A naozaj ťa nenávidím. A môžeš si za to sám, ako sa ku mne správaš! A k rodičom! Hanbi sa! Nezaslúžiš si ich, ani mňa, ani nič to dobré, čo ti život dal a dáva! Lebo ty vidíš len alkohol a trávu. Tam tvoj svet začína aj končí. Si arogantný sebec! Verím, že sa ti to vráti!