Nepýtajte sa ma...

Tak veľa ľudí sa ma pýta, prečo HO stále ľúbim, keď mi tak dlho a veľmi ubližoval. Ako MU môžem odpustiť, keď ma zhora stiahol na samé dno a ešte udupal. Keď zničil moju životnú rovnováhu a balans a spravil zo mňa psychickú trosku. Ako môžem stále veriť, že sa dá do poriadku, skončí so závislosťami a pochopí, že som chcela pre NEHO len to najlepšie, keď ma už toľkokrát oklamal?

Jednoducho. Poznám HO. Viem, aký je vo svojom vnútri dobrý človek. A viem, akým úžasným človekom môže byť. Viem, aké má sny. Viem, aké sú JEHO túžby. Poznám JEHO myšlienky. Poznám JEHO skutočnú tvár. Viem o ŇOM viac, ako si sám pred sebou prizná.

A viem, že boj so SVOJIMI démonmi by chcel vyhrať, ale nikdy nikto HO nenaučil bojovať. A hlavne nikto o JEHO démonoch nevie. A priznám sa, že som ich ani ja nedokázala verne popísať v týchto stranách nášho príbehu. Nedajú sa popísať slovami. Treba ich cítiť. Tak, ako ich cíti ON. Presne tak ich dokážem cítiť aj ja. Sú naozaj silní. Ale verím, že ON je silnejší. Už mi to dokázal veľakrát, ale v iných veciach. Preto to viem.

Úprimne, nikdy som nechodila s hlupákom. Keďže moje IQ je o dosť vyššie ako väčšiny ľudí, mám problém sa baviť s blbcom. Je mi to ľúto, ale je to tak. Som alergická na rozhovory "kto, kde, s kým". Mám rada dlhé, hlboké rozhovory. O čomkoľvek. Aj na témy, o ktorých nič neviem. Lebo viem, že sa z nich niečo naučím. Minimálne ma lapia, zatlačia na gombík s názvom zvedavosť a ja si už informácie hľadám. Milujem stretnutia s ľuďmi, ktorí sú múdrejší ako ja, alebo vedia niečo, o čom nemám páru.

A taký bol aj ON. Vzbudzoval vo mne zvedavosť, túžbu po nových informáciách, túžbu učiť sa a priblížiť sa MU. Obdivovala som ho vo veľa veciach. Či v tom, čo všetko vedel z IT sveta, v ktorom sme obaja pracovali, aký mal prehľad a skúsenosti, a v podstate v práci bol braný ako niekto. Niekto, kto pomôže, keď bude človek v úzkych.

Nebolo to ale len o rozhovoroch o práci. Ale celkovo o živote. O vesmíre. O veciach, ktoré neexistujú reálne, ale len hypoteticky. Mávali sme naozaj hlboké témy. Úprimné. Analytické. Objavné. Zábavné. Poučné. Akceptovali sme bez poznámok názor toho druhého, aj keď sme s ním možno nesúhlasili. Ale dokázali sme si dať navzájom podnet pozrieť sa na veci aj z iného uhla.

Bol cyklista na naozaj ohromnú rýchlosť. Padala mi sánka, keď mi hovoril, ako rýchlo jazdí a nechápala som, prečo nechodí na súťaže. Preto som HO v tom aj podporovala, aby šiel. Videla som, že HO bicyklovanie baví a chcela som, aby tomu venoval svoj voľný čas. Aby sa zlepšoval. Aby aspoň raz zažil ten pocit, keď sa postaví na stupienok víťazov. Aj keď mi bolo jasné, že niekedy zúčastniť sa je viac ako zvíťaziť.

Keď sme šli spolu bicyklovať prvý raz, robila som všetko možné, aj nemožné, aby som si neurobila hanbu a nezaostávala priveľmi. Vtedy som sa ešte venovala svojmu športu, takže kondičku som celkom mala. Ale každý jeden raz som sa snažila ísť najrýchlejšie, ako som vedela, aby mohol byť na mňa hrdý tak, ako som bola hrdá na NEHO ja.

Fascinoval ma takmer vo všetkom. V celom spektre vecí sa našla aspoň drobnosť, vďaka ktorej som sa tešila, že ma naučí niečo nové, rozšíri moje obzory. Zároveň som vedela, že viem tiež ponúknuť niečo viac. Dohovorím sa veľa jazykmi. Jedna ruka je málo, aby som ich spočítala. Som celkom kreatívna, analytická bytosť. Mám za sebou veľa zaujímavých projektov z rôznych oblastí. Spoznala som veľa zaujímavých miest a stretla veľa zaujímavých ľudí. Proste cestovateľ. A amatérsky psychológ. Teda... to sa už mení.

Brala som nás ako rovnocenných partnerov. A bolo to tak. Každý z nás mal nejaký spoločný okruh záujmov a zároveň sme mali obaja ten svoj. Proste ideálne na to, aby sme spolu trávili čas, sami trávili čas a zároveň vedeli jeden druhému obohatiť svet. Naozaj krásna rovnováha. Zároveň čím viac sme sa spoznávali, tým viac sme boli jeden druhým fascinovaní.

Vo veľa veciach mi vedel dokonale poradiť. Nezaujato, s ohľadom na všetko, čo sa mohlo stať, alebo nestať. Krotil príjemne moju spontánnosť, dával jej smer a zmysel. Môj úsmev robil nekonečným a napriek tomu, že som si predtým upratala život, naplnil mi ho toľkým šťastím, že len my dvaja sme ho ledva ledva uniesli.

Okrem toho, že akceptoval našu odlišnosť a podporoval našu rovnakosť, cítila som sa pri ňom naozaj úžasne, šťastne, milovane. Stretli sme sa v období môjho života, kedy som bola naozaj šťastná, spokojná sama so sebou. Robila som veci, ktoré mám rada, všetky moje aspekty môjho života boli v rovnováhe. Mala som všetko, delila som sa o svoje šťastie s okolím blízkym aj vzdialeným. Nič ma nedokázalo rozhodiť. Poznala som svoju cenu a nešla som pod ňu. Ak niečo nefungovalo, hrdo som odišla. Nie preto, že by som vzdala boj. Jednoducho som vedela, kedy sa už neoplatí bojovať. Bola som naozaj v takej životnej kondícii, či fyzickej alebo psychickej, že som bola sama so sebou spokojná. Nehovorím, že by nebolo čo zlepšovať, ale bola som vyrovnaná so svojimi chybami a systematicky som ich odstraňovala.

Veľakrát som sa HO aj pýtala, že ak je niečo, čo mu vadí, nevyhovuje, nech povie, že rada na tom popracujem, pokiaľ to nebude v rozpore s mojím presvedčením. Vraj nie. Vraj ma ľúbi takú, aká som. Tešilo ma to, bola som šťastná. Bolo úžasné cítiť niekoho lásku a naozaj bezpodmienečne. Preto, aj keď som bola vždy veľmi opatrná v tom, komu otvorím svoje srdce, nerobilo mi problém sa do NEHO zamilovať. A ja som ho tiež začala ľúbiť komplet takého, aký je. S JEHO plusmi, aj mínusmi. Aj keď tie mínusy som dlho nevidela. A vlastne, ak si odmyslím tie JEHO závislosti, žiadne iné mínusy by som nenašla. Brala som ho ako dokonalého muža pre mňa.

Milovala som jeho úsmev, oči, ruky, tlkot JEHO srdca, JEHO objatia, bozky, ktoré sa mi strácali vo vlasoch a cítila som, že mu môžem so všetkým dôverovať. Napĺňal ma nekonečným šťastím. Dával môjmu životu zmysel a mne silu kráčať ďalej, bojovať, veriť sebe, svojim schopnostiam. Keď som si dovtedy myslela, že mám všetko, skutočne to naplnil až on. Bol ako rozprávkový hrdina, ktorý premôže každého zlosyna. Ako rytier v žiarivej zbroji, ktorý presvedčí princeznú o tom, že "žili šťastne, až kým nepomreli," nie je len v rozprávkach.

Milovala som ho pre ten pocit, ktorý mi dával. Ten pocit, kto som ja pri ňom. A že môžem byť lepšia. Ten pocit šťastia a naplnenosti. Ten pocit, že keď sa pozriem do JEHO očí, budem vidieť, že je šťastný tiež. To, že keď ma objíme, nemôže sa mi nič zlé stať. To, že keď ma vezme za ruku, už nebudem nikdy stratená, lebo mi ukáže cestu.

Vedela som, že spolu dokážem všetko. Aj to nemožné. Že spolu dokážeme čeliť každej skúške a prekonáme každú prekážku. Spolu sme boli jednoducho takí šťastní, že sme boli nezastaviteľní.

Preto viem, že aj keď som sa teraz po tejto skúške pozbierala, dala sa do poriadku, už nikdy nebudem taká šťastná a naplnená, ako som bola s NÍM. Už nikdy nebudem nikoho tak milovať, ako som milovala JEHO. A mohol by pre mňa urobiť čokoľvek na svete, nedokážem sa nikomu tak odovzdať, ako som to vedela JEMU. Pretože jednoducho cítim, že práve s NÍM patríme k sebe. Navždy.