...niesol ma v náručí...

Je to smutné, ale asi na neho zaberajú iba vyhrážky. Minule zabrala tá, že si požičiam auto, zbalím si veci a odchádzam. Dnes to bolo "Nenávidím ťa!"

Do hodiny bol doma. To, čo som mu povedala, mu asi nebolo až také ľahostajné. Nechápem, prečo si tieto veci neuvedomuje skôr ako ich robí. Lebo vie, že ma to nasiera.

Vzala som si cestovné tašky, čo mám v skrini a hodila do nich niekoľko vecí. A potom si už nepamätám. Len zvláštny sen. Že som padla na zem a ostala tam ležať. Tým, že podlaha bola studená, bolo to celkom príjemné na tú moju horúčku.

Horšie je, že sa to naozaj stalo. Neviem, či tým, že ma horúčka oslabila, alebo som bola naozaj na neho nahnevaná, že ma v tomto stave nechal samu. Ja som sa o neho vždy starala a on nevie ani dodržať slovo a prísť vtedy, keď sľúbi.

Prišiel do izby ako by sa nič nestalo. A len mnou zatriasol a chcel ma otočiť na chrbát. Nejako som sa prebrala. Bola som slabá a točila sa mi hlava. Neviem, či by som zvládla prejsť po vlastných. Vypýtala som si ešte pohár vody a poloplazivým pohybom som sa chcela dostať späť na gauč pod teplú perinu. Najskôr mi trápne podával ruku, ale keď som mu vysvetlila, že nevládzem, vzal ma na ruky. Prvý raz v živote. Keby som nebola na neho taká nasratá, poviem, že to bolo krásne.

Odniesol ma na gauč, prikryl a ja som sa snažila zaspať.

Nezabudol sa ma spýtať na ten telefonát, čo som s ním mala, ale nereagovala som. Potom už klasicky otvoril chladničku a začal vyžierať všetko, čo mu prišlo pod ruku. Hm, chlapec má depku. Ale čo ja? Ja ju mám už tiež. Z neho. Už ma to naozaj nebaví. Toto nemôže takto ďalej pokračovať. Samozrejme, že sa celkom slušne prežral, opilec jeden. A neodpustil si, aby počas jeho likvidácie chladničky sa niekoľkokrát nezastavil pri mne na gauči, ľahol si ku mne a dával mi pusy na čelo. Nemám slov.