Objasnenie

17.12.2018

Dnes mi volal. Lebo som si dovolila byť taká drzá a odmietla som s ním ísť na obed. Čo? Veď si to ani neviem predstaviť. Ako by sme sa tvárili? Ako najlepší kamaráti? Či by po mne vrieskal, ako to vždy robil? Veď by mi ani nechutilo jesť, dogrcala by som sa. Mala by som stiahnutý žalúdok, nedokázala by som jesť. A hlavne, každú chvíľu by som sa obzerala okolo seba, či na mňa nezaútočí niekto z jeho kamarátov, keď sa mi tým vyhrážal. Alebo možno aj on by na mňa vystrel ruku, keby som povedala niečo, s čím by nesúhlasil. Veď dokázal vystrieť ruku na moju maminu, prečo by to neurobil aj mne? A možno by aj udrel. Veď za ten čas, čo nie sme spolu, sa zmenil. A nie, nie je to k lepšiemu. Vidím to podľa tej komunikácie, ktorú so mnou vedie. Je plná nenávisti, ponižovania, nadávok...

A moje obavy z neho boli oprávnené.

Rozhovor začal relatívne pokojne. Stále sa chcel stretnúť. Ale dovolila som si odmietnuť. Bola som už silnejšia. Už som sa nenechala manipulovať. Už som dokázala vzdorovať. Nehovorím, že som ostala bezcitná, ale už som vedela svoje city posunúť pod rácio. Tomu predtým tak nebolo. City boli nadradené. Dokázali potlačiť rácio, pretože emócie nedokázali pochopiť, že ja som tá dôležitá. Že ja som na prvom mieste. Že ja som strojcom vlastného šťastia a vlastného života. Dokázala som povedať, že s ním na obed nejdem, aj keby ma to predtým potešilo. Povedala som nie a stála som si za tým. Tam sa to začalo lámať.

Začal byť nepríjemný, útočný, znova ma ponižoval a urážal. Trošku som sa pousmiala. Spomenula som si na jeden telefonát, ktorý mal koncom leta s bývalou. Kým hovorila veci, s ktorými súhlasil, bol pokojný. Keď povedala niečo, s čím nesúhlasil, zvyšoval hlas, začal byť nepríjemný. Presne to sa dialo aj tu. Odmietla som s ním ísť na obed a on začal útočiť.

Takže toto budem písať priamo jemu. Ako odpoveď na všetko, čo mi v telefóne vytkol, čím ma chcel zas a znova uraziť, ponížiť, znevažiť...

Povedal si, že mi nedáš nič z vecí, ktoré mám ešte u teba, lebo nie sme manželia. Haló, kedy si ma počul povedať, že chcem polovicu všetkého, čo máš doma? Nikdy som to nepovedala a ani by som nič z toho nechcela. Práve preto, že nie sme manželia (chválabohu), chcem iba veci, ktoré som kupovala ja. Lebo nemáš na ne právo, keďže sme neboli manželia. Ani na polovicu z nich, nieto ešte na všetko. Vieš, čo robíš zo seba, keď mi ich nechceš dať? Zlodeja!

Povedal si, že si sa o mňa staral, keď som bola bez práce. Dovoľ, aby som sa zasmiala. Vždy, opakujem VŽDY som to bola ja, kto sa staral o teba. Nakupovala som, varila, upratovala, prala, robila opravy na byte, vymieňala posteľnú bielizeň... Keď si bol chorý, starala som sa o teba, ako sa len dalo, šla som do lekárne, aj cez sviatky, kedy si musíš prejsť polovicu mesta, zmokla som do nitky. A ty? Čo si urobil ty? Koľkokrát si varil ty? Na začiatku vzťahu si varil asi dvakrát a za celý čas možno znova dvakrát. Inak nie. Urobil si si zo mňa slúžku. Sám si to kedysi povedal.

Povedal si, že neviem variť. Au, to ma vážne ranilo. To je aká irónia? Keď ti nechutilo, prečo si ma nechal stále variť? Prečo si mi jedlo chválil? Prečo si si šiel dať dupľu? A ďalšiu a ďalšiu? Prečo si nikdy neprotestoval? Prečo si dovolil, aby som každý týždeň piekla koláče? A prečo si niekedy zjedol za jeden večer celý plech? Prečo som musela potom hneď piecť ďalší? Keď ti tak veľmi nechutilo, prečo si sa mi ešte niekedy v januári 2018 sťažoval, že ti vadí, keď sa ťa pýtam, či mám niečo špeciálne uvariť? Nepochopil si, že chcem vyhovieť tvojim chutiam? Aby si bol spokojný? A prečo, keď ti niečo zachutilo, tak sme to potom museli jesť dva mesiace, lebo si nič iné jesť nechcel? Skoro som sa dogrcala po dvoch týždňoch, čo som to nemohla ani vidieť a varila som si sama tajne, lebo tebe tá jedna vec tak strašne chutila, že si nič iné nechcel.

Ty aké sračky chceš zase natlačiť do hlavy? Keď tie sračky sú v tvojej hlave, nechaj si ich tam, ja si neprosím.

Povedal si, že moja rodina mi nikdy nedá toľko, čo mi dala tvoja. Čo mi dala tvoja rodina? Z tvojej rodiny poznám len tvoju mamu a otca. O ostatných som počúvala od teba, aj od tvojich rodičoch samé nepekné veci. Či o tvojom alkoholickom otcovi alebo o sesternici, ktorá strieda chlapov a má zaostalé deti. Mám pokračovať? Ani jeden z tvojich rodičov ma nikdy neobjal, nepovedal nič milé. Tvoj otec sa mi sťažoval na tvoju mamu a tvoja mama sa mi sťažovala na tvojho otca. Zato keď sme šli od seba, dovolila si ma tvoja mama nazvať primitívnou a tvoj otec si dovolil sa ma dotknúť, keď som si chcela vziať svoje veci a zabrániť mi v tom. To, že keď sme prišli k vám, že navarili? A vieš o tom, že som pomáhala? Či s varením, alebo som poumývala všetok riad? A čo si zatiaľ robil ty? Dohadoval si sa s kamarátmi, kedy a kam idete piť, húliť, drogovať a povedzme si rovno, trtkať s inými babami. A párkrát, aby som vám nezavadzala, si ma nechal u svojich rodičov celý večer samu. Ale oni chceli byť s tebou, nie so mnou.

Máš úplnú pravdu, moja rodina mi nikdy nedá to, čo tvoja. Lebo moja rodina nie je materialistická. Nepotrebuje mi na týždeň navariť, aby som mala čo jesť. Lebo ma naučili byť samostatnou a vedieť sa postarať o seba. Nenadávajú na ostatných členov rodiny a už vôbec nie pred cudzím človekom. Nemusím sa báť, že mi budú spôsobovať depresie, pretože ma nemusia každý deň kontrolovať, veria mi. Povzbudzujú ma v mojich snoch a nekarhajú ma za to, že som niečo neurobila podľa ich predstáv. Keď spravím niečo dobré, pochvália ma. Keď mi je smutno, sú pri mne. Keď som chorá, starajú sa o mňa. Keď mi niekto ubližuje, zastanú sa ma. Keď robím hlúposti a ubližujem sebe alebo niekomu, tak ma na to upozornia a nezatvárajú pred tým oči. A hlavne, keď by som niečo také zlé robila, nebudú ma v tom podporovať. A už vôbec by nepovedali také veci, ako si povedal ty mne alebo tvoji rodičia človeku, ktorý sa mi snaží pomôcť.

Vlastne, keď nad tým tak premýšľam, je mi ťa ľúto. Tvoj život je prázdny a zapĺňaš ho vecami, ktoré ťa nikdy neurobia skutočne šťastným. Alkohol, drogy ani žiadne materiálne hlúposti, ktorými si lepíš oči, aby nevideli tú prázdnotu, to nikdy nevyriešiš. Nevieš byť vďačný. A pokorný. Preto nikdy nebudeš šťastný. Ani tvoji rodičia. Lebo to tiež nevedia. A je mi jasné, že si im klamal o mne. Ako všetkým. A je mi to jedno. Lebo ja viem, kto som. Nepotrebujem to odsúhlasiť niekym ďalším. Nie som odkázaná na to, aby ma mali všetci ľudia radi. Nepotrebujem si ich kupovať.

To si asi nečakal, však? Že som dokázala nabrať znova silu po tom, kam si ma zadupal. Priznám sa, že ani ja. Ale už nedovolím, aby si ma ovládal. Aby si ma znova niekedy stiahol k zemi a kopal do mňa. Už nie.

Svoj život som si vzala späť. Teraz chcem späť aj všetky svoje veci.