Odchádzam, lebo ma si ma nechal odísť

Nikdy som si nemyslela, že najviac si budem pamätať darček na narodeniny. Slzy, bolesť a odchod. Odchod od neho. Neviem, či to urobil naschvál, ale podľa mňa áno. Chcel, aby som si presne v deň mojich narodenín prišla k nemu po všetky veci. Keďže mi vzal kľúče, nemala som veľmi na výber. Ale že to naplánuje práve na deň, kedy by som mala byť so svojimi blízkymi, smiať sa a oslavovať, to by som nikdy nepovedala. Zničil významný deň v mojom živote. Už sa nikdy nebudem tešiť na tento deň, lebo mi bude pripomínať človeka, ktorý mi ublížil najviac na svete.

Zaťala som zuby, prenajala dodávku, lebo som vedela, že tých vecí mám u neho naozaj veľa. A mamina šla so mnou. Kamoške sa to nepáčilo, že ideme len dve ženy a prinútila aj brata, aby si vzal v práci voľno a šiel tiež. Že sa zastaví aj ona. Úprimne, chcela som ísť sama. Myslela som, že to ešte nejako dáme s priateľom do poriadku. Veď viem, že v srdci má lásku, ale jeho myseľ je tak zmanipulovaná, že verí tomu, že ma nenávidí. Ale srdce neoklame. Len ho musí nechať hovoriť.

Keď mi otvoril dvere, nedovolil našim vojsť, aby mi pomohli baliť. Nechápala som. "Pre mňa sú to cudzí ľudia," opakoval. Cudzí ľudia? Veď pred dvoma týždňami si u nich bol. Nechápala som. Bol chladný a bezcitný. Vyhadzoval ich preč a zatváral pred nimi dvere. Bála som sa. O to viac, že som zbadala, že si zavolal posilu. Jeho otca. (Slušne som sa mu pozdravila, ale on na mňa iba zagánil. Neodzdravil a ani našim nič nepovedal. Dokonca ani mamine, a to mu venovala celý deň prechádzkou na Devíne, keď sa priateľ zase raz vysral na to, že jeho otec ho prišiel pozrieť.) To ja tam mám byť sama s priateľom, ktorý sa aj teraz správa agresívne, lebo nechce, aby tam boli naši, ale ja tam mám byť s jeho otcom, ktorý nemá svoje správanie tiež tak celkom pod kontrolou? To snáď nie. Učupila som sa k zemi a začala plakať. Bála som sa. Nechápala som, čo to má znamenať. Ja tam mám byť sama? A prečo nie je aj on? Nebolo to fér a začal sa ma zmocňovať strach. Nakoniec ich nechal stáť vo dverách. Otvorených. Aspoň že tak.

Ale vedela som, že vďaka tomuto to bude celé trvať dlho. Ale on sa rozhodol. Vzala som krabice, vrecia a chystala veci. Mala som zoznam, ktorý som si robila už dávnejšie, keď ma nasieral a ja som bola už zúfalá a premýšľala, že odídem. A chcela som odísť tak, aby som nič nezabudla. Lebo nemala by som silu sa vrátiť. Teraz pomohol. No napriek tomu tých vecí bolo nenormálne veľa. Veď veľa vecí som kupovala do domácnosti ja. Alebo som si ich priniesla so sebou.

Začala som baliť. Mala som v tom systém. Vedela som, kde čo dať, aby som to potom našla. Priamo som triedila veci do krabíc a vriec tak, aby som vedela, čo beriem k našim, čo do pivnice, čo budem potrebovať hneď a čo počká.

Popritom sme s priateľom prehodili pár slov. Niektoré boli milé. Plné lásky. Dokonca sme sa chvíľu aj objímali. A to objatie nebolo len také hocijaké. Potom si ale uvedomil, že ubližuje mne aj sebe. A spustil obranný mechanizmus.

"Vymenil som zámku," povedal. Nechápala som. To si myslel, že som si spravila náhradné kľúče? A na čo by mi boli? Veď ja som chcela jeho, nie jeho byt. Aj keď raz, keď bol opitý, mal zase zlú náladu, lebo tí, ktorých nazýva priateľmi, mu ju urobili, zahlásil: "Ja by som sa vôbec nedivil, keby si sfalšovala môj podpis a dala si tu trvalý pobyt." Vtedy som na neho pozerala, či to myslí vážne alebo mu už načisto šibe. Ja môžem bývať aj pod mostom. Stačí mi, keď budem mať po svojom boku človeka, ktorého milujem. A to bol on. Ale neuvedomoval si to.

"Prečo?" chcela som sa spýtať, ale on pokračoval. "Bol som v kľúčovej službe, dal som im urobiť kľúč. Spravili by mi ho bez toho, aby som doniesol bezpečnostnú kartu. Tak som im poďakoval a radšej som kúpil novú vložku," povedal. Po chvíľke ticha dodal: "Máš v byte nájomníkov, tak si dávaj pozor, aby si nespravili aj oni kľúč a neliezli ti potom do bytu." Nechápala som, ale poďakovala som mu za informáciu. Chvíľku som premýšľala, že čo ak si niekto z mojich nájomníkov fakt urobil alebo urobí kľúč. Je to vôbec v poriadku a naozaj sa to dá? A potom mi po chvíli zaplo. Jemu nešlo o moje dobre. On ma chcel ponížiť. Chcel ma uraziť, len to zabalil do niečoho pekného, aby nevyzeral ako grázel. Ale ja som mu na to prišla. Ale nepovedala som mu to.

Po chvíli sa mi začal vyhrážať, že všetkým svojim kamošom povedal, ako som ho zmlátila. Prosím? Zrejme nepovedal, ako to naozaj bolo. Že sa zahnal po mamine a ja som ju len bránila. Ale vraj im nemám prísť do cesty, lebo uvidím. A čo uvidím? Zbijú ma? Alebo opijú, ako opíjajú jeho? Samozrejme, že ma nenávidia, keď im zase raz nahovoril klamstvá. Lebo asi by bola hanba povedať, že chcel udrieť starú slabú ženu, ale také páperičko ako ja, mu jednu vrazilo v sebaobrane. Hm, ale zaujímavé, že s tým bežal hneď na políciu. Zbabelec! A chudáčik. Lebo on je v tom nevinne. On nič neurobil. To ja som tá zlá.

Po niekoľkých hodinách prišla aj kamoška. S priateľom sa poznali. Tak som myslela, že ona mi bude môcť pomôcť baliť. Ale nie. Aj ju nechal za dverami bytu. Síce otvorenými, ale nemohla prekročiť prah. Ale jej po chvíli prdli nervy. Veď to celé trvalo príšerne dlho. Tak vošla do bytu bez slova a pomohla mi dávať veci do krabíc. Videla som, že sa to priateľovi nepáči. Aj ju na to upozornil, ale nedala sa odbiť. A naozaj dobre, išlo to rýchlejšie. Priateľ však začal byť nervóznejší a agresívnejší. A pomaly sa to začalo aj prejavovať. Ešte mi aj vynadal, že som si vzala na pomoc aj ju. Je právnička. Hlavne preto mu to vadilo.

Chodil za mnou ako stopovací pes. Akoby som mu chcela niečo ukradnúť. Ale prečo by som to robila? Nie som zlodejka. A keby som chcela, mohla som to urobiť už dávno. Veď si ma relatívne skoro nasťahoval do bytu. Ani nie po mesiaci. Bolo mi to chvíľami až smiešne. To sme naozaj takto hlboko padli? Nie, nepotrebujem jeho veci. Chcem len svoje. Nie len preto, že sú moje, ale preto, že sa veľakrát vystatoval, že zarába dvakrát toľko, čo ja, no napriek tomu si veľakrát odo mňa požičiaval peniaze a nie vždy ich vrátil. A aj preto, že o poslednú prácu som prišla kvôli nemu. A on si párkrát neodpustil, aby sa mi vysmieval, že si neviem nájsť prácu. Ale ja som ju teraz nehľadala. Nemala som na to energiu. Ani trošku energie.

Keď som prišla do obývačky, chcela som si vziať veci zo skriniek, kde mi tvrdil, že nič nemám. Ale ja som vedela, že mám. Veď som ich tam sama dávala. Ani len ma k tomu nepustil. Sám začal pozerať skrinky. A keď zistil, že tam mám veci, začal mi ich podávať, nech si ich vezmem. A s úplným výsmechom mi podal pištole s penovými nábojmi a povýšenecky pozrel na kamošku. Chcel tým povedať, aké decko som, že som sa s ním chcela zo žartu strieľať. Asi nepochopil, že v každom z nás je dieťa. A ako hovoria bratia Česi: Kdo si hrá, nezlobí. Kamoška ale nezareagovala. Veď je to normálne. Nehovorím, že práve toto, ale každý si nájde niečo. Mal by.

Balili sme ďalej. Zrazu sa do toho zapojil aj jeho otec. Nechápem prečo. Chcela som si vziať veci zo skrine, kde je kuchynský riad. A on začal do toho kecať, že načo mi to bude. No na to. Lebo varím, pečiem, nosím kamarátom a rodine ochutnať. Celé som to nepochopila. Čo si to dovoľuje? Nič mu nie som dlžná. Skôr naopak. Ale dobre. Nešla som do hádky. Nenechala som sa vyprovokovať. Balila som ďalej. Ale samozrejme, niektoré veci tam ostali. Ale nie mojou vinou.

Potom prišlo k tomu, že si chcem vziať aj veci, ktorými som zariadila byt. Neboli lacné. Vyberala som ich ja dlhé hodiny, pratala domov, platila, inštalovala... Tak som ich chcela. Jednou s tých vecí boli stoličky k jedálenskému stolu. Kupovala som ich hlavne preto, že som chcela, aby sme slušne a civilizovane jedávali spolu pri stole ako rodina a nie na kuchynskom pulte ako dáky puberťáci na intráku. Jedli sme pri stole za celý čas (rok aj čosi) ani nie päťkrát. Takže mi bolo jasné, že ich nepotrebuje. Ale mne sa hodia do bytu. Chcela som si ich vziať, ale priateľ bol proti.

Bol tak proti, že začal robiť bordel. Trhal mi ich z ruky, sácal do mňa. Správal sa veľmi agresívne a chcel vyvolať bitku. Vyhrážal sa mi, že má objednaných nejakých kamošov bezkrkých, ktorí prídu so mnou urobiť poriadok. Skákal do mňa slovne, ale aj fyzicky. Silno nasratú tvár mi dával tesne pred moju a iba tak mu nadskakovala horná pera, čo vrčal ako agresívny pes. Bolo mi ho ľúto. Chcela som ho v tej chvíli objať. Potreboval veľa lásky. Ale vedela som, že všetci ostatní by skočili medzi nás, lebo by to nepochopili. Tak som ho nechala.

Neskôr som sa dozvedela, že toto spravil aj bratovi, aj kamoške. To fakt? On sa fakt nevie ovládať a potrebuje pomoc. Nezvládla som to a rozplakala som sa. Chcela som mu pomôcť, ale už sa nedalo. Už to zašlo priďaleko.

Aj jeho otec si dovolil do mňa skákať vytrhával mi stoličky z rúk. "Sú moje, ja som ich kupovala," opakovala som, lebo očividne to nikomu nedochádzalo. Priateľ sa správal ako neskrotené zviera a jeho otec... no, bála som sa vytrhnúť si ruku z jeho zovretia, že mu ublížim. Ja som síce chudá, ale on je zo mňa polovica. Zato som si našla celkom dosť modrín a podliatín po tomto zápase o stoličky. A priateľ ich naozaj nepotrebuje. Veď sa mi vyhrážal, že pôjde do chodby po sekeru a rozseká ich. Takže ich nechce. Len chcel byť za víťaza.

Neustúpila som. Viem, že právo je na mojej strane. Mám doklady od tých vecí. Od objednávok, ale aj prevody peňazí na účte. A nie som charita. Hlavne nie pre niekoho, kto sa vystatuje, že zarába dvakrát toľko a ešte aj prídem kvôli nemu o prácu, ktorú nazýval podradnou. Akoby som chodila šľapať chodníky. A pritom práve to šľapanie on podporoval, lebo chodil do bordelov. Ja som si zarábala slušne. Sedela som v kancelárii a mala plat vyšší ako väčšina ľudí na Slovensku. Ale pre neho to bola podradná práca. Ale aspoň ma bavila. Nie ako tá jeho.

Po chvíli naťahovačiek sa v byte zjavila záchranka a policajti. Uf. Tak toto som nečakala. Ale ja nemám čo skrývať. Zopakovala som im, že chcem len naspäť svoje veci. Prikývli, ale že mám ísť s nimi do sanitky a potom sa uvidí, čo ďalej. Áno, plakala som. Áno, bola som nasratá. Ale to bolo všetko. Bojovala som za to, aby som mala naspäť svoje veci. Veď ak je taký hrdina, mal mi ich dať. A neskôr som zistila, že aj tak niektoré veci v byte predo mnou ukryl, aby som si ich nevzala.

Prišli sme do sanitky. Zmerali mi tlak. Normálny. Tak zisťovali, čo sa deje a prečo boli zavolaní. Celú situáciu som im rada objasnila. Naozaj som nemala čo skrývať. Moje svedomie bolo čisté. Dobre, spravila som chybu, že som chcela priateľovi pomôcť s jeho závislosťami a šla som na úkor vlastného zdravia. Ale neurobila som nič zlé. Nikomu som neublížila.

V sanitke som pobudla nejaký ten čas. Rozhovor bol dlhší. A aj lekár bol prekvapený, že som v pohode na to, čo som si za celé tie mesiace pri priateľovi užila. A nebolo toho málo. Psychické týranie, manipulácia, znásilnenia... Sklonili predo mnou klobúk. Ale nezaslúžim si to. Môj psychológ si so mnou ešte užije, kým budem v poriadku. Nie preto, že som to nezvládla. Skôr preto, že si to potrebujem celé rozanalyzovať a popremýšľať, či viem a hlavne či ešte chcem priateľovi pomôcť dostať sa z tých sračiek.