Kamaráti moji, 

nikdy som vás nemala veľa. O to viac som si vás vážila. Ja viem, že nie vždy to tak vyzeralo. Boli dni, kedy som vás ignorovala. Písali ste, volali, chceli ste sa stretnúť a u mňa ostalo hlucho.

Nebolo to tým, že by som vás už nemala rada. Ale nemala som proste silu odpovedať. Nechcela som vám pokaziť náladu, nechcela som sa zase sťažovať, nechcela som zase na NEHO kydať... Myslela som, že to zvládnem sama, ale bolo to stále len horšie.

Niektorí ste sa prestali so mnou rozprávať. Boli ste unavení z toho, ako vám vyše roka plačem, s akým debilom chodím. Nechápali ste, prečo sa na neho nevyserem. Hlavne ak som niektorému z vás za menšie priestupky vašich (ex)priateľov radila, aby ste sa na to vysrali. Ja som to nedokázala. Ani napriek vašim radám či môjmu zdravému rozumu. Prepáčte mi to. Som slabá.

Niektorých som nechala odísť ja. Pretože ste sa na mňa hnevali, že ho neviem opustiť. Nadávali ste na NEHO, hoci som mala pocit, že na to nemáte právo. A to iba preto, že ja s ním žijem a viem, aký je. Má aj svetlé stránky. (Akurát že neviem, či ešte stále.) Prepáčte mi, že som vás nechala odísť. Chýbate mi. Pretože ste mali pravdu.

Všetkým som vám časom začala klamať. Každému jednému z vás, keď som videla, že máte toho plné zuby. Podobne ako ja. Ale miesto toho, aby som ho naozaj opustila, som vám iba klamala, že už s ním nie som. Že som sa vrátila domov. Že sa s ním už nestretávam. Nič z toho nebola pravda. Prepáčte mi to. Ani si neviete predstaviť, ako mi to je ľúto. A len dúfam, že po tomto priznaní, mi ešte aspoň nejaký kamarát ostane.