Plač nad rozbitým kolenom II

Prišlo ráno, smiech vystriedali slzy, vytriezvenie a depka. Rozplakal sa mi ako malý chlapec, ktorému práve vzali hračku. Plakal o dušu. Trhalo mi srdce ho takto vidieť. Úplne sa psychicky zrútil. Ale že úplne. Snažila som sa ho podržať. Najskôr to vôbec nezaberalo, ale potom sa podarilo. Objímala som ho najvrúcnejšie, ako sa dá a snažila som sa ho upokojiť.

"Celý môj život je na hovno, nič som nedosiahol. Moja mama ma kontroluje ako decko, všetko musí byť podľa nej. Otec je pod papučou. Robím prácu, ktorá ma nebaví. Nikam sa neposúvam. A teraz nepôjdem dlhšie ani na bicykel," sťažoval sa.

Zľahčovať veci nie je môj štýl. Verím, že sa tak mohol cítiť. Ale musela som mu ukázať veci, ktoré má a nie každý má také šťastie, ako on. "Máš kde bývať, máš auto, si zdravý, máš oboch rodičov, máš prácu, kde slušne zarobíš, máš plnú spálňu bicyklov a jazdíš lepšie ako ja, si šikovný, inteligentný, vtipný, máš dobré srdce. Máš obrovský potenciál, len ho musíš začať využívať," snažila som sa.

Pozrel na mňa so slzami v očiach. "A mám teba, ďakujem. Obdivujem ťa, ako to môžeš s takým k****om ako ja vydržať," doplnil. Usmiala som. "Nie je to s tebou vždy také zlé. Pozri, toto je možno znamenie, aby si prestal do seba toľko liať," povzbudzovala som ho.

Očistila som mu rany, spravila niečo chutné pod zub a celý deň som sa snažila tráviť v jeho blízkosti. Ešte občas ho chceli premohli stavy úzkosti, ale snažila som sa vždy zachytiť prvý náznak, aby som tie príšery zahnala. Občas pomohlo, občas nie. Ale nech si poplače. Možno sa mu uľaví. A hlavne dúfam, že to bude naozaj impulz k tomu, aby prestal toľko piť a húliť. Chcem, aby bol skutočne šťastný. Nie takto klamaný drogami. Chcem, aby dosiahol ozajstné stále šťastie. Veľmi, veľmi si to želám. A rada by som mu s tým pomohla.

V ten deň som povedala v práci, že sa necítim dobre a neprídem. On urobil to isté a vďaka tomu, že má známu obvodnú lekárku, vybavil si PN. Samozrejme, nepriznal sa, čo sa naozaj stalo. Klamal, že je prechladnutý. Ale tak to on vždy klame. Lebo závislý to robia. Teraz som ale videla, že sa naozaj veľmi hanbí.

Hanbil sa za seba. Hanbil sa za to, co sa stalo. Hanbil sa za svoj život. Ale povzbudzovala som ho. Dala som do toho všetko. A potom som vytiahla jeho motivačný diár. "Na, tu si začni písať svoje ciele a odškrkávať, čo sa ti podarilo. Prestaň piť a húliť a tu si to môžeš tiež zapísať. Keď budeš vidieť reálne za sebou kroky, ktoré si spravil, aby si sa posunul, bude sa ti ľahšie kráčať. A pozrieme nejakú mobilnú appku. Je ich veľa, ktoré ti aj rátajú sumu, ktorú si ušetril, že nepiješ, nehúliš a podobne," rozhovorila som sa. A zabralo.

Súhlasil so všetkým, čo som povedala. Sám seba dokonca karhal, že aké blbosti robí. A dal si predsavzatie, že s tým skončí. Že chce nový život. So mnou. A že chce, aby boli naše deti na neho hrdé. Vtedy sa mi zatlačili slzy do očí. Bolo to asi to najkrajšie, čo kedy povedal.

Vzal diár a začal na ňom makať. Potešilo ma, že mi patrilo v ňom poďakovanie za trpezlivosť, podporu a za to, že pri ňom stojím. Aj appku sme našli. Je ich naozaj veľa. Vybral si, ktorá mu vyhovovala najviac. A začalo sa so značením.

Večer sme sa ešte pre istotu zastavili na pohotovosti. Malíček na ruke ho dosť bolel, tak sme nechceli riskovať a dali sme urobiť RTG. Našťastie, všetko bolo v poriadku. Ešte aj tam klamal, že spadol na korčuliach. A to isté klamal aj doma rodičom. Bála som sa o neho, lebo ešte aj rana pod okom mu napuchla. Napuchla až tak, že mu úplne zdefomovala tvar oka. Ach... Našťastie po pár dňoch opuch zmizol a všetko bolo v poriadku. Akurát to koleno vyzeralo dosť zle. A dlhý čas.

Celý týždeň sme ostali spolu doma. Pomáhala som mu so všetkým, s čím sa dalo. On bol PN, ja som robila z domu. Ale skôr som asi robila opatrovateľku dospelému mužovi, ktorý sa rozhodol bojovať so svojou závislosťou.

Nebudem klamať, nebolo to ľahké. Prvé dni jeho odhodlanie bolo silné. Chcel skončiť so všetkými závislosťami, čo má. A chcel pre to urobiť všetko. Hanbil sa ako pes, že skončil v takýchto sračkách. Aj som ho posielala na stretká anonymných narkomanov s mojim bratom, ale tam nešiel. Mala som pocit, že by aj šiel, ale rana na kolene sa mu zapálila a začala mu mokvať. Dosť ho to bolelo, nemohol pokrčiť koleno. Že mu tam bude nepohodlné sedieť. Ale vedela som, že skôr sa hanbí. Ale hanba je to, že človek má problém a nič s ním nerobí. A na tie stretká chodia všelijakí ľudia. Dokonca aj takí, čo si práve dali dávku. Len musia mať chuť s tým prestať.

Viem, že boj so závislosťou je ťažký. Ale keď človek chce, všetko dokáže. Najťažšie sú prvé tri mesiace, ale keď to človek zvládne, tak už je nádej, že vydrží aj dlhšie. Ach, ako by som veľmi chcela, aby všetci vedeli bez problémov prestať. Je to strašná vec. Zabíja to nie len človeka, čo drogu užíva, ale aj okolie, ľudí, ktorí ho majú naozaj radi. A aj tých ťahá dole so sebou. Aj keby si nedajú nič, žiadnu drogu. Ale psychicky ich to stiahne. A to je zlé. Preto by nikto nemal ani začať. A ak už vo svojej hlúposti začal, tak kiež by bolo ľahké skončiť. Len asi sa ľahšie končí človeku, ktorý nemá aj depresiu. Lebo dať si svoju dávku v depresii skôr pôsobí ako liek. Ale pôsobí len chvíľku. Potom príde nepekné vytriezvenie. A aby si človek zakryl oči a zlú realitu, potrebuje ďalšiu a ďalšiu dávku. A každou ďalšou dávkou sa ešte aj depresia prehĺbuje.

Ale musím povedať, že trávime teraz spolu celé dni a noci a naozaj sa snaží. Aj jeho správanie sa začína meniť. Aj jeho vnímanie sveta. Dokonca som ho videla úprimne sa smiať. Naozaj úprimne. Nebolo to nasilu, ako inokedy. Ale úprimný smiech. Bola som šťastná a som na neho veľmi hrdá. Drží sa a verím, že tomu tak bude aj ďalej. Verím mu. Verím, že to dokáže.