Posledná návšteva I

10.09.2018

Neboli sme spolu pár dní. Bála som sa ho, tak som odišla k našim. Ale boli sme v kontakte. Vo štvrtok šiel na predĺžený víkend k rodičom, tak som chcela ísť s ním. Dohodli sme sa, že sa stretneme pred jeho prácou a pôjdeme.

Tento víkend u nich trval nekonečne dlho. Prevažne bola dusná atmosféra. Jeho rodičia sa správali divne, ani len nemali záujem riešiť situáciu. Naozaj nič. Keď som sa cítila naozaj na figu, písala som s kamarátom, aby mi dodal trochu optimizmu.

S priateľom to bolo vo väčšine času mŕtve. Vyhýbal sa mi. Ale boli chvíle, kedy sme si boli naozaj veľmi blízki.

Prvý raz, keď sme chceli ísť spať. Stáli sme v izbe a ja som mu hovorila o tom, prečo ho ľúbim. Zachvel sa celý. Pochopil, že takto ho môže ľúbiť len niekto, kto to myslí vážne. Cítil, že ho milujem. Že chcem byť s ním navždy, že mi na ňom naozaj záleží. Objímal ma a plakal. Plakal, lebo som sa mu dostávala do srdca a on si uvedomil, že ma tiež ľúbi. A potom nás vyrušila jeho vrieskajúca mama. Zase niečo chcela, čo si nemohla urobiť sama a musela s tým otravovať niekoho, kto je od toho oveľa ďalej ako ona. Priateľa to tak vyhodilo z pohody, ktorú som mu v tej chvíli navodila, že už to bolo po zvyšok večera na figu.

Druhý raz to bolo u nich na záhrade. Priateľ behal po nej kosačkou a ja som hrabala a odnášala na kopu. Tam prišiel ku mne. Díval sa na mňa chvíľku. Oči mu strašne žiarili a usmieval sa. Potom mi povedal, že som veľmi sexi, silno ma objal a dlho ma nepúšťal. Cítila som sa krásne. Bola som šťastná. Asi najšťastnejšia na svete. Alebo aj v celom vesmíre.

Potom sme ale šli domov. Ešte sme ani nevyšli z ich mesta a už mi povedal: "Dúfam, že sa odsťahuješ, keď prídeme." Nechápala som. Urobila som niečo zlé? Nevedel mi odpovedať. Ale potom som pochopila, že mu písala frajerka toho debila a už to išlo.

Nič som nehovorila. Chcela som, aby bol pokoj a bezpečná jazda. Veď aj tak jazdil rýchlo a niekoľkonásobne prekračoval rýchlosť. Vždy. Aj teraz. A ja som chcela žiť. Tak som si kusla do jazyka a nechala ho, aby to predýchal.

Nejako ma začalo lámať. Bola som unavená. Tak som zatvárala oči a trochu zadriemala. Prebudila som sa vždy na to, ako pribrzdil tesne za autom, lebo ho nemohol obehnúť. V protismere šlo auto. A takto to bolo dosť často, až kým... autom oproti boli policajti.

Priateľ letel, pribrzdil, lebo išlo oproti auto, takže to pred nami nepredbiehal. Neviem, či si nevšimol, že auto v protismere patrí policajtom. Ale je šofér, mal by si všímať, čo sa deje naokolo. A hlavne, nemal by tak letiek. Ako auto obehlo, znova pridal a predbehol auto pred nami. A šiel naozaj veľmi rýchlo. Policajti si to všimli a otočili auto. Zapli maják a pristavili si nás. Priateľ znervóznel. Zanadával. Ale keď prišiel policajt, bol veľmi milý. Až som nechápala.

"Pán vodič, prekročili ste rýchlosť. Je tu 90 km/h a vy ste išli 140 km/h. To bude na 100 € pokutu," povedal ten, čo prišiel k okienku nášho auta. "Iba? Veď to je na vodičák! To je fakt dieťa šťasteny," pomyslela som si. Ešte som si tajne želala, aby mu okrem skúšky na alkohol dali aj testy na omámné látky, veď húli tak často, že aj keby pol roka nehúlil, stále by tam boli stopy toho svinstva. A je mi jedno, či sa teraz niekto do mňa obuje, že tráva je prospešná. Nech je! Ale v rozumnom množstve. To isté aj alkohol. Ale nie pravidelne a v takom množstve. A nie, stále som nezmenila názor, stále by som zakázala aj drogy, alkohol, aj cigarety. Je to svinstvo!

Nemal hotovosť, tak poprosil o sprievod do najbližšej dediny, čo bola cestou. Z bankomatu pri supermarkete vybral peniaze a dal policajtom, ktorí mu vypísali pokutu. Strašne sa mi chcelo kričať, plakať, ujsť... Nejako som cítila, že to nebude dobre. A ani nebolo.

V momente, ako policajti odišli, otočil sa na mňa a obvinil ma: "To je tvoja vina!" "Moja vina? Veď ty si šofér? Ja som ti do toho nekecala," obhajovala som sa. Ale on si stál za svojim nezmyslom: "Áno, tvoja chyba! Lebo som sa nemohol sústrediť na cestu," vyhováral sa a pri pohľade na neho som dostala strašný strach. Vrieskal na mňa, ponižoval ma urážal a obviňoval ma zo všetkého zlého, čo sa mu kedy v živote stalo. Ale taký hnev a amok z neho šiel, že výraz tváre neviniatka, ktorý zahral pri policajtoch, sa razom zmenil na výraz vraha. Mimika v kŕči, takmer žiadne zreničky a chlad a nenávisť v slovách.

Nechápala som. Veď som nič neurobila. Celú cestu som ho nerušila. A aj tak je to blbosť. Veď vždy letí ako blázon a mne zviera žalúdok, len aby sme v poriadku prišli do cieľa. Ani neviem, čo ešte povedal, ale tak sa to silno dotklo môjho raneného srdca, že som to už psychicky nezvládla. To, čo sa bežne dialo za zavretými dverami v skrytosti, zo mňa vytrysklo ako sopka. Absolútne som sa psychicky zrútila. Plakala som a kričala. Potrebovala som dať zo seba tú strašnú bolesť, čo mi celé tie mesiace spôsoboval.

A asi som ho tým vystrašila. Ale ja som sa bála ešte viac. Naozaj veľmi. O seba, o neho, o ostatných navôkol, veď už sme boli zase v premávke. A zrazu som sa nevedela nadýchnuť. Ale že vôbec. Strach a úzkosť mi úplne stiahli pľúca a mne prišlo nevoľno. Od žalúdka. Potrebovala som sa vyvrátiť. A to hneď.

Z posledných síl som ho poprosila, aby zastal na krajnici. Nastali protesty. Ani za nič na svete nechcel zastaviť. Až keď si uvedomil, že mi je naozaj zle a nežartujem. Vošiel do nejakej uličky na kraji dediny plnej cigáňov. Nemám nič proti nim, ale na ňom bolo vidieť, že mu to vadí, dokonca sa bál, že nás tam prepadnú a okradnú, alebo rovno ukradnú auto. Keby som mala silu, jednu by som mu strelila. Čistá paranoja.

Hneď, ako auto zastalo, otvorila som dvere a začalo ma silno napínať. Nešlo nič von našťastie, lebo som cítila, že ak sa to rozbehne, už to nezastavím. Ale aspoň sa mi konečne dostal vzduch do pľúc. Panický plač ma ale neopúšťal a stále som lapala po dychu. Nebyť tej nevoľnosti v žalúdku, asi sa zadusím.

Priateľ si ale ani v tejto chvíli neodpustil poznámku: "To mám povedať mojej mame, že zle varí a že ti je z toho zle a všetko si vygrcala?" To bolo druhý raz, čo som mu chcela jednu streliť. "Ty somár, veď ja som jej pomáhala variť!" A úprimne, jeho mama varí celkom chutne. Robí väčšinou tradičné jedlá, a to ja celkom môžem. Dokonca sme aj koláč piekli, ktorý mám ja veľmi rada, lebo ľúbim jablká. A on toto povie? Ako ja si uvedomujem, že som to teraz psychicky nezvládla, ale ten, kto je tu psychopat, je on.

Bolo mi zle. Naozaj veľmi zle. Psychicky, fyzicky, emocionálne... Cítila som sa maximálne vystresovaná a unavená. Snažila som sa v tej chvíli prežiť. Stále som skúšala sa normálne nadýchnuť a neplakať. A zrazu priateľ začal nervózne stepovať a súriť ma. "Chcem prísť za svetla domov, sadaj do auta!" kričal. Nejako som sa upokojila a nasadla do auta. To ale nebol koniec.

Prešli sme niekoľko metrov a znova na mňa spustil: "Ty si vážne psychicky narušená! Nechcem žiť svoj život s psychopatom! A už vôbec nechcem mať deti s niekym, kto berie lieky," kričal nepríčetne na mňa a znova prekračoval výrazne rýchlosť. "Čo? Aké lieky?" nechápala som. Potom mi vysvetlil, že raz som bola z neho rozklepaná a dala som si lieky. Keď som mu povedala, že to bolo obyčajné magnézium, nemal argumenty a začal mi prskať do tváre všelijaké ďalšie nezmysly. Kričal na mňa, bol chladný a nepríjemný. A ako jediné východisko som videla opäť len plač. Akonáhle som ale dala slzám voľný priebeh, prišiel ďalší záchvat úzkosti.