Posledná návšteva II

Nevládala som. Nevládala som ani trochu. Bola som úplne zlomená. Na dne a udupaná. Môj mozog sa vypínal a hoci v stave úzkosti videl beznádej, teraz ešte aj tá zmizla. Ach, aká som len šťastná pre moje rácio. Vzalo telefón a zavolalo mamine. "Maminka moja, prosím ťa, pomôž mi, ja už nevládzem. Ja to už nedávam. Keby si ty vedela, ako mi len ubližuje. Ako mi stále ubližuje," zúfalo som plakala do telefónu. Mamina, samozrejme, nechápala. Zľakla sa, čo sa deje. Počula len môj plač, cítila moju bolesť, no moje slová nedávali v tej chvíli zmysel.

A potom to znova prišlo. Môj mozog si zase začal uvedomovať bolesť a tá zo mňa vytryskla v ďalšom psychickom zrútení. Upokojila som sa až na to, keď som si uvedomila, že mamina na druhej strane telefónu strachom plače a bojí sa, že sa niečo zlé stalo. Že sme havarovali, alebo niečo podobné.

Skúšala som upokojiť svoje dýchanie. Stres mi zvieral pľúca ale žalúdok bol v stave dať všetko von, a tak som lapala po dychu. "Mami, dostal pokutu a obvinil ma, že som na vine. Vždy ma z niečoho obviňuje a pritom je to jeho chyba. Nedokáže brať zodpovednosť za svoje činy. Maminka, keby si ty len vedela, ako mi celý ten čas strašne ubližoval. Tak strašne veľmi. Ja už nevládzem. Nevládzem ani trošku, mamina. Prosím ťa, pomôž mi," plakala som a túžila nebyť s ním. Bála som sa ho. Bála som sa, že mi ublíži.

Ale vo chvíli, ako som volala s maminou, priateľ sa upokojil. Lebo ako vždy, on musí hrať zo seba pána dokonalého a každý iný je vinný, len nie on. Veď aj keď dostal defekt na bicykli niekoľkokrát za sebou, obvinil mňa. A nakoniec zistil, že tam mal zapichnutý tŕň.

Mamina sa ma snažila upokojiť. Nejako sa jej to podarilo, ale bolo to ťažké, lebo ja som si stále uvedomovala, že priateľa ľúbim a nechápala som, ako mi môže takto ubližovať.

Niekoľkokrát som priateľa prosila, aby mi zastal v nejakej dedine alebo v meste, že pôjdem autobusom alebo vlakom. Alebo akokoľvek. Ani za svet nechcel. Keby som bola zlá, poviem, že je to únos. A aj je. Lebo ma v aute držal proti mojej vôli. Okrem toho, že ma celú cestu psychicky týral, vlastne ma uniesol, lebo mi neumožnil odísť. A ja som naozaj nevládala byť s ním. Tak sa párkrát stalo, že mi musel zastať, lebo mi zase obrátilo žalúdok. Bola som v takom strese, že mi bolo fyzicky zle. A to neviem, či sa mi niekedy stalo. A v jednej takejto chvíli si dovolil hrabať sa mi v kabelke a vziať mi kľúče, aby som sa k nemu už nikdy nedostala. Úbohé. Pretože som mala stále u neho veci. Dokonca aj osobné veci. Lenže vtedy som to ešte nezistila. Zistila som to až o niekoľko hodín neskôr.

Bolo jasné, že sa ho bojím. Bála som sa byť s ním sama. Predstava, že zase chytí ten amok a bude na mňa vrieskať ako zmyslov zbavený, ma desila. Správa sa veľmi nevypočitateľne. Veď pred odchodom bol milý, pozorný, láskavý, nežný. Cítila som sa pri ňom neskutočne šťastná. A zrazu sek. Akoby to bol úplne iný človek, ktorý mi zrazu spôsobuje bolesť a žiaľ. Človek, ktorého sa bojím.

Preto som chcela ísť domov. Trvala som na tom, aby ma tam zaviezol. Ale odmietal. Že mám ísť k nemu. A tým, že sa bránil ma vziať domov, bála som sa ešte viac. Neubránila som sa slzám. V hlave sa mi odohrávali rôzne nepekné scenáre. Bála som sa, že mi chce ublížiť, že ma chce skántriť, lebo veci, ktoré mi hovoril, zneli naozaj strašidelne. Bránila som sa a prosila ho, aby ma zaviezol domov. "Nikdy som ťa o nič nežiadala. Nikdy v živote. Tak prosím, urob aspoň túto jednu vec pre mňa a vezmi ma domov," prosíkala som so slzami v očiach. Nakoniec ustúpil.

Prišli sme pred náš dom. Ani som si nevšimla ako a kedy, zjavil sa tam brat a mamina. Prišli mi pomôcť s vecami, lebo som sa celá strachom chvela. Ledva som stála na nohách. Ako mi priateľ vyberal tašku z kufra auta, mamina sa ho spýtala pokojným, no ustarosteným hlasom: "Tebe vôbec nevadí, že si z mojej dcéry urobil trosku?" Priateľ sa na ňu ani nepozrel. Hanbil sa. Mal za čo. Mesiace ma psychicky týral, ponižoval, urážal, a ja som mu to všetko tolerovala, a čo viac, snažila som sa mu pomôcť z tých sračiek na úkor svojho šťastia. A to len preto, že ho ľúbim. Naozaj ho veľmi ľúbim. Stále.

"Akú trosku? Veď jej nič nie je," zbabelo sa bránil a uhýbal zrakom. Ale mamina neustúpila. Celý čas videla, ako som postupne chudla, chradla, ako sa mi pomaly prepadávali líca, zosivela pokožka, stratil sa úsmev a hlavne nevedela som sa zbaviť výražiek na tvári, hlavne okolo očí. "Veď sa na ňu pozri! Keby bolo všetko v poriadku, tak by teraz neplakala a ani celú cestu od vašich," povedala. Ale on nič. Nepozrel sa ani na mňa, ani na ňu, hľadel do zeme a chcel sa čím skôr stratiť.

A po pravde, aj ja som chcela. Už som chcela byť chvíľku sama, vyplakať sa a pokúsiť sa spať. Cítila som sa veľmi unavená. Psychicky unavená.

Mamina položila ešte poslednú výčitavú otázku: "Tebe je úplne jedno, ako ubližuješ svojim rodičom? Si ich jediné dieťa, a toto im robíš?" To už priateľ nevydržal a zahnal sa na maminu rukou. V tej chvíli som sa preľakla. Bála som sa, že ju udrie. Chápem, že istým spôsobom chránil svojich rodičov. Ale mamina ich neurážala. Len sa spýtala, že keď mu nevadí, ako ubližuje mne, či mu nevadí ani to, že ubližuje aj svojim rodičom.

Skočila som do rany. Neodpustila by som si, keby priateľ maminu skutočne udrie. A automaticky som vystrela obranne päsť a uštedrila mu pod oko. Áno, teraz ma to mrzí, ale bránila som maminu. Predsa len je to staršia žena, a keby ju udrel, mohlo by to mať katastrofické následky. Myslela som, že ma udrie tiež. Bola som na to pripravená. On ma ale miesto toho začal silno objímať. A asi by ma zase zlomil a ustúpila by som. Lebo vždy to tak riešil, aby som sa k nemu vrátila. Ale brat ma od neho začal ťahať. Potom sa priateľ zvrtol, nastúpil do auta a odišiel.