Prvá podpásovka... Mohla som to tušiť...

20.12.2017

Ako sa hovorí, nič nie je ideálne. A aby ste si nemysleli, zase to na začiatku až také ideálne nebolo. Stretávali sme sa spolu asi týždeň, keď sa mi na byte pokazila v kuchyni skrinka. Bola už staršia a struna si robila, čo chcela.

Keď som mu oznámila, že sa v ten deň nemôžeme stretnúť, lebo si musím opraviť skrinku, silno namietal. Že ide na bike, čo je jeho veľké hobby a potom príde ku mne a skrinku mi opraví. Usmiala som sa, lebo som vedela, že si to predstavuje príliš jednoducho. Ale nech sa ukáže, hrdina.

Poobede som ešte upratala posledné potrebné veci. Nie že by som mala neporiadok, ale ten byt som prenajímala a práve mi odišli jedni nájomníci. Trebalo dať byt do top stavu, kým prídu tí ďalší. Už ostávala posledná vec. Skrinka.

O ôsmej večer mi zazvonil telefón. "Už som tu, poď mi otvoriť," povedal. Prekrútila som očami, lebo už som chcela ísť domov, mala som na celý deň dosť. Ale dobre, tak nech to skúsi. 

Chlapec prišiel nabalený, akoby sa sťahoval. Samozrejme, nezdržala som sa tohto komentára. On iba prikývol: "Áno, vzal som si so sebou zubnú kefku a pyžamu." "Prosím?" Nechápala som, či si  robí zo mňa žarty alebo naozaj. A on to myslel naozaj. Bolo to o to vtipnejšie, že tieto veci som tam nemala ani ja, keďže som byt iba prenajímala.

O to horšie bolo zistenie, že hoci mi chcel pomôcť, prišiel naliaty. Smrdel ako dedinská krčma a mne len tak prevrátilo žalúdok. Jediné, čo som v tej chvíli chcela urobiť, bolo otvoriť dvere, poslať ho za ne a zamknúť. Naozaj neznášam alkohol, alkoholikov ani nič s tým spojené. Nemôžem si pomôcť, ale vynárajú sa mi vždy nepríjemné spomienky z detstva. A aj keď nie každý opitý človek je hneď agresívny, proste to nemám rada.

Kým sa išiel pozrieť na skrinku, stihla som napísať kamarátovi, ktorý nás poznal oboch. Jeho zbežne, mňa asi na výbornú.

"Prišiel mi tu spitý ako delo. Ja s ním asi aj dvere vyvalím."
"A robí niečo zlé? Ubližuje ti?"
"Nie."
"Tak to nerieš a daj mu šancu!"
"Ale on je spitý, ledva stojí na nohách..."
"Je to dobrý chalan, daj mu šancu. Možno to už nikdy neurobí..."
"A čo ak áno?"
"Tak si posral šancu. Ale teraz mu ju daj. Zaslúžiš si ju aj ty..."

Silné slová od niekoho, koho názor si vážite. Tak som mu teda dala šancu. Skrinku mi síce neopravil, práve naopak. Pokazil ešte viac, dvierka tam už nie sú. V ten večer sme spolu dlho sedeli vedľa seba na gauči a rozprávali sa o všetko možnom, až úplne vytriezvel. A nakoniec to nebol až taký zlý večer.

Dokonca sme spolu spali. Na jednej posteli. Celý čas sme sa niečim dotýkali. Buď ma držal za ruku, alebo sa nám opierali čelá, alebo sme mali nejaký dotyk, aby sme vedeli, že ten druhý je tam. A bolo to asi to najkrajšie, čo som kedy v živote zažila...