Rok a pol spolu

25. 7.

Ešte niekoľko dní dozadu sme sa rozprávali o zásnubách, potom vzťah so mnou nemal význam a jediným riešením pre neho je rozchod, potom sme to nejako ustáli... a dnes je to presne rok a pol, čo sme spolu.

A ako to vyzerá? Dosť zle. Zase raz je pol desiatej večer a ja sedím sama doma a čakám, kedy príde z bicykla domov. A v akom stave. Podľa mňa, tým, že o tom vie, bude schválne meškať a bude vytvárať zámienku na hádku, len aby som si zbalila veci a odišla. Chcela by som nenechať sa vyprovokovať, ale už teraz mi je do plaču.

Ešte na výlete v Prahe sme sa rozprávali, že práve dnešný deň by sme mohli využiť na zásnuby. A niekoľko hodín na to už pre neho náš vzťah musí skončiť, lebo ho brzdí. A ja neviem v čom.

Odkedy šiel dnes na bicykel, som mu ani raz nevolala a ani nepísala, kedy sa vráti. Vie, že ho tu čakám. Mal by to vedieť. Bola som síce cez deň doma u našich, ale večer som prišla, aby sme mohli byť spolu. Poobede som s ním o tom ešte písala, že by sme mohli osláviť a pripiť si. Prd z toho.

Som na prášky, chce sa mi plakať, ale bojím sa, že budem mať zase červené oči plné pupákov a teraz sa celkom teším, že po návrate z Prahy sa mi ich podarilo celkom dobre eliminovať. Sú tam stále, ale začali mať farbu kože, je ich pomenej a zmenšili sa. Aspoň z niečoho mám radosť. Napriek tomu sa mi chce plakať. Kričať.

Som plná smútku, zúfalstva, bolesti... A dokonca akéhosi nepríjemného pocitu. Neviem prečo. Viem ale, že tento nepríjemný pocit v bruchu neznášam. Snažím sa myslieť na pekné veci, ale akosi mi to nejde.

Som naozaj zvedavá, kedy príde a v akom stave. Je mi jasné, že mi nič nedá. Ani nič nechcem. Stačí mi, keď mi povie, že ma ľúbi a silno ma objíme. To by som bola ten najšťastnejší človek na svete. Už mi to nepovedal od nedele a dnes je streda. A aj keď som mu to ja povedala, mlčal. A na otázky, či ma ľúbi, mi odpovedal: "Vieš, ako to je so mnou. Neviem mať rád ani seba. A keď neviem mať rád seba, neviem mať rád nikoho."

Hnevá ma týmito rečami. Ubližuje mi to. Keď som mu ja povedala niečo takéto, dotklo sa ho to. Ale on to robív poslednej dobe stále. Áno, preľakne sa, keď mu poviem, že ho nenávidím, že si balím veci a odchádzam. Aj sa ho dotklo, keď som povedala, že už mu neverím, alebo že mi už na ňom nezáleží. Ale on mi stále hovorí podobné nepríjemné veci. Ja som mu to len vrátila. Ale nie úmyselne. Skôr už z čistého zúfalstva. Lebo naozaj už nevládzem.

Ale viem, že ma napriek tomu ľúbi. Hajzel, ale nechce mi to povedať a ani dokázať. Radšej povie, že sa rozchádzame, že si mám zbaliť veci, pretože už ma nechce vidieť plakať. Do frasa, tak keď ma nechce vidieť plakať, tak nech zmení jeho debilné chovanie. Nech si ma začne vážiť, nech sa snaží znova získať moju lásku, dôveru a obdiv. A nie toto. Sprosté pivo a tráva! Nebyť toho, tak sme najšťastnejší na svete. Lebo tomu vždy tak bolo, keď to obmedzil.

No nič. 21:45. Idem to zabaliť. Umyjem zuby a idem spať. Asi nemá význam ho čakať a dúfať, že sa bude diať niečo príjemné. Proste je to sebec. Drogy a alkohol sú fakt sviňa! Lásku a krásny život vymeníte za chvíľkový pocit blaha. Až to znie smiešne. Dosiahnuť krátkodobý nestály pocit šťastia založený na nejakej chémii v hlave? Nie je naozaj lepšie sa usilovať o dlhodobé skutočné šťastie?