Stretnutie

Vraj žiadne stretnutia nie sú náhodné. Ľudí stretneme preto, že nás majú niečo naučiť, alebo my ich. Niekto s nami ostane navždy, niekto sa časom z nášho života stratí. A hlavne, všetko sa to deje v správnom čase.

Takto to bolo aj s nami. Poznali sme sa už dlhšie, hlavne z pracovných mailov. Stretli sme sa aj osobne, ale boli sme jeden pre druhého tak nezaujímavý, že sme si nevšimli, že ten druhý existuje. Zrazu sme sedeli pár metrov od seba vo veľkom open space. No nič. Je pravda, že po nejakom čase som si ho všimla, mal pekný úsmev, oči a nohy. Áno, pozerám sa mužom na nohy. Ale bolo to asi všetko. Nič viac ma nezaujalo. Možno aj preto, že som vedela, že má dlhodobý vzťah. Takmer celú dekádu. Od takýchto mužov si držím prirodzene odstup. Nechcem rozbíjať rodiny. Nie je to môj štýl. 

A hlavne som nikdy nemala pocit, že si máme čo povedať. Aj keď som k nemu prišla po nejakú radu, samozrejme, pracovnú, bolo mi neochotne odvrknuté. Takže od takého človeka nechcete viac. Stále bol zahĺbený do ťukania do klávesnice a ani sa na mňa nepozrel. Preto to ostalo vždy iba za obzeraním sa na jeho nohy, ak šiel okolo v krátkych nohaviciach.

Jediné, čo nás spájalo, bol spoločný kamarát. Pamätám si, ako som si asi 2x povzdychla, že škoda, že kamarát a tento kolega nie sú kombináciou jedného. Jednému by som vzala povahu, druhému výzor a spojila v jednu dokonalú bytosť. Samozrejme, to som ešte vtedy nevedela to všetko, čo viem teraz. O žiadnom z nich som to nevedela. 

Medzitým sa kolega rozišiel so svojou dlhoročnou priateľkou. Nevedela som to asi 2-3 mesiace, až mi to raz medzi rečou povedal iný kolega. Ešte si pamätám, ako som zažartovala: "Paráda, tak už ho môžem zbaliť ja!" Hoci to možno znelo presvedčivo, s touto myšlienkou som nebola vôbec stotožnená. A ani by mi nenapadlo to myslieť vážne. A hlavne som podľa seba vedela, že po rozchode potrebujem veľa času pre seba, aby som sa vyliečila. Predpokladala som, že aj on. Vlastne skôr som rátala s tým, že sa k sebe vrátia.

Keď kamarát odišiel z firmy a odsťahoval sa mimo mesto, neostala mi tam žiadna spriaznená duša. Zvládala som to ale bez problémov. Som proste taká, neviažem sa na ľudí. Síce mi chýbal, ale spávala som pokojne. 

Žila som si svoj život. Mala som prácu, kde som trpela, ale dalo sa to zvládnuť. To, čo mi chýbalo v práci, som robila mimo nej. Šport a umenie napĺňali moje poobedia a večery. Keďže som sa nenaväzovala na ľudí, kamarátov som si vyberala veľmi dôkladne. Mala som ich len pár, mali svoje životy, takže som mala vždy dostatok času sa venovať sebe.

Keďže čas plynul, začalo sa mi cnieť a prišla som za kolegom, či nejdeme na pivo. Pivo nepijem, ani iný alkohol. To už fakt musí byť, keď si dám. Aj to je len sŕknutie. Mne to proste nechutí, a keď vidím, čo to robí s ľuďmi, tak sa tomu vyhýbam. Odpoveď bola nie. Že sa ide bicyklovať, ale niekedy môžeme. V pohode, veď úprimne, aj tak sa mi nechcelo. Nie s ním.
Napriek tomu som túto otázku zopakovala ešte asi 3x v priebehu troch mesiacov. Odpoveď však vždy bola rovnaká. Nikdy ma to natrápilo, skôr som to brala ako zdôrilostnú otázku, a to, čo príde potom, ma už nezaujímalo. Istým spôsobom som si vždy odfúkla, že aspoň sa nemusím tváriť, že to stretko je fajn.

Jedného dňa som ale zmenila otázku. Sama neviem prečo. "Čo robíš v stredu?" spýtala som sa. "Nič," odpovedal. Neviem, kde sa to vo mne nabralo, vyhŕkla som spontánne: "Dobre, tak ideme na pivo." 

To vážne? Toto som povedala? No do frasa! "Ok," zaskočil ma odpoveďou. Čo si to spravila, opakovala som si dokola. Istým spôsobom som sa trošku tešila, ale uvedomovala som si, že zakaždým sa správal ku mne, akoby som bola neviditeľná. Len odvrkol, nepozrel na mňa a ani sa nezaujímal. Čo tam ja budem robiť? Veď to bude nuda!

Radšej som sa hneď poistila. Celé som to rozpovedala kamarátovi a s prosbou, nech ma hodinu po začatí stretka zachráni, som s obavami išla do práce. Po práci už bolo jasné, že si to nerozmyslel. Tak sme šli spolu do jedného podniku, kde chodieval celkom pravidelne aj s našim spoločným kamarátom.

Sadli sme si k stolu a objednali si. Prekvapivo, dal si pivo. Ja som si vypýtala nakladaný hermelín a minerálku a v mojej hlave už šiel scenár. Najem sa, chvíľku posedím, budem sa usmievať a potom mi zavolá kamarát, aby ma zachránil a pôjdem domov. 

Plán výborný, ale realita bola iná. Žiadna záchrana sa nekonala. Neviem, čo sa stalo, kde sa stratil ten nudný človek z práce, ktorý ma ignoroval. Zrazu som mala pocit, že som vonku s človekom, ktorý mi je bližší ako mnohí, ktorých poznám roky.

Rozprávali sme sa, smiali sme sa celý večer, ani som si nevšimla, že mi ušiel posledný autobus domov. Človek, ktorý bol dovtedy pre mňa úplne nezaujímavý, sa stal bavičom večera. Hoci sme boli odlišní, v skutočnosti sme boli úplne rovnakí. A nie, nebolo to tým, že som bola viac ako 2 roky single. Nešlo o zúfalý čin. Mala som naozaj pocit, že som stretla spriaznenú dušu, človeka, s ktorým chcem byť, keď bude moja koža zošuverená a bude mi pri smiechu vypadávať zubná protéza. Kým sa ale tak stane, je to človek, s ktorým si chcem založiť rodinu, lebo cítim, že mi bude dobrým manželom a skvelým otcom našich detí. Áno, asi ich bude rozmaznávať, ale bude im hrdinom. 

Samozrejme, na toto som neprišla počas týchto niekoľko hodín nášho stretnutia, ale počas nasledujúcich dní, týždňoch a mesiacoch nášho stretávania sa a spolunažívania. Avšak jedno je isté. Môj obdiv k tomuto človeku zrazu vzrástol a tajné som dúfala, že on to cíti rovnako.