Treba sa na to pozrieť racionálne

Mám pocit, že tie JEHO stavy ma dostávajú do depresie. Niekedy je úžasný, všetko funguje, rozumieme si vo všetkom, dopĺňame sa, smejeme sa spolu, robíme si spoločné plány, všetko krásne zapadá a má zmysel. Je to krásne a cítim sa šťastná a milovaná. Cítim to z JEHO pohľadu, úsmevu, z JEHO objatia. 

Nepotrebujem JEHO slová, aj keď z času na čas sa HO spýtam, či ma ľúbi. Usmeje sa na mňa, objíme si ma najvrúcnejšie, ako sa dá a prikývne. Dostanem pusu, ktorá sa mi stratí vo vlasoch a môj deň je dokonalý.

Inokedy sa opije, zhúli, že ani neviem, že je to on. Buď sa ľutuje, aký má hrozný život, ako HO mama stále kontroluje, ako HO to nebaví v práci, ako HO má otec na háku, ako má "kamarátov", ktorí HO vlastne ani nepoznajú... Alebo je nervózny, nevrlý, nepríjemný a musí si dať svoju dávku.

Hlavne pri prosbách, aby sme šli k psychológovi, na nejakú terapiu, alebo čokoľvek, situácia sa výrazne zhorší. ON je podľa NEHO nad vecou, všetko zvláda, nepotrebuje žiadnu pomoc. Ale pritom sám vidí, že to nezvláda. Nie je ON pánom situácie, ale ten alkohol, tráva...

Keďže som MU ale potrebovala ukázať pravdu, musela som HO lsťou dostať k psychoterapeutovi, ktorý MU ju ukáže. Ideálne na základe testov, ktoré si sám vyplní. Ale ak by vedel, o čo ide, nešiel by. 

Chtiac, nechtiacť som sa uchýlila ku klamstvu. Cítila som sa hrozne, ale vedela som, že motivácia je pre neho dôležitý faktor. Ale nefunguje. Tak som MU tvrdila, že chcem ísť k jednej psychoterapeutke, ktorá rieši sebamotiváciu a či tam pôjde so mnou. Že sa to zíde nám obom.

Najskôr sa bránil, ale nakoniec ustúpil. Asi aj tušil, že to nebude o tomto. Ale šiel.

Prišli sme na miesto, kde už nervózne prešľapoval. Bolo vidieť, že sa necíti komfortne a stále frfľal a na niečo sa sťažoval. Aj keď si sadol, JEHO arogantný posed úplne kričal, až som mala chuť MU dať facku. O JEHO tóne reči ani nehovorím.

Psychoterapeutke som musela porozprávať ja, kvôli čomu sme prišli, lebo ON sa tváril, že nemá šajnu. Nešlo to bez sĺz. Nevedela som sa ubrániť. "Myslím si, že priateľ je závislý od alkoholu a trávy. Nemyslím si, že to má pod kontrolou. Ovláda ho to," hovorila som úplne otvorene, so slzami v očiach a trasúcim sa hlasom.

Zaganel na mňa. Ako som mohla niečo takéto povedať? Cudziemu človeku? No asi preto, že som zúfalá. Chcem mu pomôcť, lebo viem, akým je úžasným človekom. Ale keď sa spije a zhúli, zmení sa na debila, ktorý si myslí, že je zaujímavý a úžasný. A pritom to tak nie je. Skôr sa na ňom všetci smejú. A to ma bolí ešte viac, lebo tých ľudí považuje za priateľov. Pritom, keby im na ňom naozaj záležalo, urobili by niečo, aby sa z toho dostal. Lenže oni ho takto vidia z času na čas. Ja každý deň. Preto si neuvedomujú, že tento problém tu je.

"Stále si myslíte, že ste v poriadku? Lebo vaša priateľka je tu na pokraji psychického zrútenia," spýtala sa psychoterapeutka. Prikývol. "Mám tu nejaké testy, ktoré vám ukážu, ako na tom naozaj ste. Mám tu jeden na závislosť od alkoholu. Tie na závislosť od marihuany nie sú uzákonené Slovenskou republikou, takže tie vám nedám. A mám tu aj testy na depresiu. Aj na to, ako dlho trvá. Chcete si ich spraviť?" spýtala sa.

Videla som na ňom, že váha. Nechcela som, aby to bolo zbytočné a potrebovala som, aby sa pozrel pravde konečne do očí. "Miláčik, prosím, sprav si ich. Aspoň nech ty sám vieš, na čom si. Ak chceš, ja pôjdem na chodbu čakať, nech ich spravíš v pokoji. Ale prosím, sprav si ich," prosíkala som so slzami v očiach. Videla som jeho nechuť, ale nakoniec prikývol.

Ostala som sedieť pri ňom, pozerala som na otázky v testoch, ktoré ležali vedľa neho na stole. Do tých, čo vyplňoval, som si nedovolila, lebo som vedela, že by som mala tendenciu mu do toho kecať. Predsa len, tým, že som bola triezva, vedela som na neho pozrieť aj viac triezvejšie. A žiaľ, stále sa viem odosobniť a pozrieť sa na vec objektívne. Takže som videla, kto naozaj je, na koho sa hrá, aj to, ako ho tieto drogy ovládajú.

Výsledok nebol vôbec lichotivý. Psychoterapeutka mu na základe jeho odpovedí diagnostikovala stredne ťažkú depresiu. Depresia ako taká v jeho živote zohráva hlavnú úlohu už vyše 10 rokov. A závislosť na alkohole je na bode 2 zo 4, ale ráta sa aj 0. Čiže je presne v strede. Keď sa ho spýtala, či by odpovede na marihuanu boli rovnaké, prikývol. Čiže aj závislosť na nej je dosť silná. Samozrejme, ani na základe tohto si to neprizná. 

Bola som z toho nešťastná. Hoci som veľmi chcela, aby tam šiel, aby videl, že má problém, stále som verila, že to budem práve ja, kto sa bude mýliť a v skutočnosti je v poriadku. Nestalo sa tak.

Psychoterapeutka HO ešte požiadala, aby nakreslil nejakú postavu. Ale žiadne "Punkt, Punkt, Komma, Strich," ale niečo poriadnejšie. Zasmial sa, že nevie kresliť. Ale ukecala HO. Tak vzal papier a ceruzku a začal kresliť. Úprimne, nevyzeralo to až tak zlé. Tak som kreslila, keď som mala sedem.

Bola to postava muža s celkom vypracovanou hruďou a bicepsami a vlasmi. Bolo z nej jasné, že je zameraný na fyzickú krásu a vnútro ho až tak nezaujíma. Ten muž mal vlastne všetko to, čo on nie. Nemyslím si ale, že by sa mohol hanbiť za svoje telo. Mal pevnú kostru, nižšiu postavu ale nebol vychudnutý. Ale ani tučný. Pre mňa tak akurát. A sila sa neskrýva za svalmi, ale za skutkami. A vlasy... No, mal plešinku, ale mne sa s ňou páčil. Nikdy som si nemyslela, že to budem tvrdiť, ale na ňom sa mi to neskutočne páčilo. Páčil sa mi proste zvonku aj zvnútra. Celý, ako bol. Teda až na to, že som videla, že má démonov, proti ktorým nevie bojovať.

Nabádala ho, aby nakreslil ešte aj ženskú postavu. Nechcel. Bránil sa. A ani to neurobil. Vtedy psychoterapeutka pozrela na mňa. Neviem si to vysvetliť. Chcela mi tým niečo povedať? Napríklad, že je na chlapcov, keď nechce nakresliť ženu? Alebo že by som sa porovnávala? Ale veď viem, aké baby sa mu páčia. Má počítač plný nahých fotiek vychudnutých dievčat, dlhovlasých blondínok s modrými očami a malými prsiami. 

A ako to viem? Raz nechal otvorený počítač s priečinkom týchto dievčat. Ja som sa išla prezliecť a zbadala som to otvorené. (Oblečenie som mala v tej istej izbe ako ON počítač.) Najskôr som sa nahnevala, ale keďže postavou som bola za vodou, chýbali mi len tie dlhé vlasy. Istým spôsobom som bola vlastne polichotená. Síce som netušila, prečo to mal otvorené, či si pomáhal k niečom, alebo náhoda, ale neriešila som. Veď asi každý jeden chlap pozerá porno. A úprimne, radšej porno doma ako keby šiel zase niekde do bordelu. Tak som mu notebook iba zaklapla, nech to nevidím. Pre istotu.

Na záver mu psychoterapeutka odporučila liečenie. Vraj iný jej radikálnejší kolega by rovno zavolal po neho sanitku. Uf. Takže je to vážne. Ale nepochopila som záver. "Máte vysokú školu, tak verím, že to zvládnete aj bez toho," zadrela. "Prosím?!" zahučalo mi v hlave. "Toto nemyslíš vážne? To si fakt takto podrývaš autoritu?" nechápala som. Myslela som, že sa mi to sníva. Ale nesníva, lebo to ešte niekoľkokrát zopakovala. 

"Čo, do frasa, má spoločné to, že niekto má vysokú školu s tým, či sa vie vyliečiť z depresie a závislosti sám?" hnevala som sa. Penila som. 

Boli sme krôčik od toho, aby sa nad sebou zamyslel a teraz je to fuč.

Cestou späť so mnou neprehovoril ani slovo. Bol nasratý, že som ho tam vzala. Jediná poznámka, aby psychoterapeutku ešte viac zosmiešnil, že čo je to za doktora, keď má umelé prsia a botoxové pery. Áno, vyzerala, akoby jej druhý job bol v bordeli, ale odpovede na otázky testov boli jeho. Čiže aj výsledky.

Celé to teda dopadlo úplne zle a vyhodila som do vzduchu 40 € za sedenie. A jediné, čo si z toho vzal, že psychoterapeutka je ako umelá Anča. Tak skvelé. Môžem sa aj pretrhnúť. Kiež by aspoň chvíľku videl seba mojimi očami. Aby videl, že je úžasný, keď je triezvy a hovado, keď pije a húli. Ale... to by som asi veľa chcela...