Veci sa vedia zmeniť v priebehu týždňa

Prešiel viac ako týždeň, čo som sa ho snažila kontaktovať. Písala som mu správy ale všetky ignoroval. A viem, že ich videl. Len ignoroval. Lebo som chcela svoje veci späť. A to on nechcel. Chcela som sa od neho konečne odpojiť a začať znova. Začať žiť život, aký som chcela, a mala som aj pekne našliapnuté, ale on to všetko zničil.

Posielala som mu maily so zoznamom vecí, ktoré ostali u neho. Niektoré preto, že mi to vypadlo z hlavy, iné preto, že moje balenie prerušil príchod policajtov a záchranky. Ešte som bola taká milá, že so mu napísala, kde tie veci nájde. Pamäť mi fungovala perfektne a presne som vedela, kde čo mám. A vlastne aj keď som prišla k nemu domov, vždy som presne vedela, čo robil, pretože som vedela, kde a ako som veci nechala a zrazu boli inde alebo inak položené. Vždy som vedela, čo ľuďom o mne hovorí, ako si vymýšľa nezmysly, len aby ma nenávideli a potom ho podporovali v tom, aby ma poslal preč. Ale nešlo to bez toho všetkého? Nemohli sme si sadnúť k tomu len my dvaja a pokojne sa porozprávať? Nájsť riešenie? Naozaj bolo potrebné, aby si mi takto ubližoval? Hral sa s mojimi citmi, zneužíval, že ťa tak veľmi ľúbim?

Nič. Ignoroval ma. Viem, že čítal aj mail, aj správy, viem to. Cítila som to. Presne tak, ako som cítila vždy, keď ma podvádzal, klamal mi. Dokonca už aj teraz, keď sme od seba, presne viem, kedy bol s inou. Neviem ako, ale viem to. Cítim to. A nechcem to cítiť. Nechcem. Ničí ma to. Ale potrebovala som urobiť niečo, aby som sa dostala k svojim veciam. Ja nie som sponzor jeho domácnosti. Nie po tom, čo ma ponižoval, vysmieval sa mi, akú mám podradnú prácu, hoci moja práca bola úplne dôstojná. Po tom, čo sa tváril, že ma naučil všetko, lebo ja som do vzťahu prišla hlúpa a ako chúďatko. Hej. Asi len tak sa dokázal cítiť lepšie, že ma ponižoval. Za to, že som prišla do vzťahu s ním s nasporenými peniazmi na takmer štvrtinu mojej hypotéky a pri ňom som polovicu z toho minula, lebo pánko potreboval samé "super bio" neviem aké veci jesť. A keby jesť, ale doslova žrať. Veď poslednej dobe som bola v obchode na veľkom nákupe takmer každý deň. Sama som si odopierala od huby, len aby on mal. Chyba! Veľká chyba.

Preto nie, nenechám mu veci, ktoré som kupovala ja ako zariadenie domácnosti. Tie veci nestáli pár drobných. Musela som na ne makať. Ale že naozaj makať a nie sedieť na riti, usmievať sa a pritakávať šéfovi, ako to robí on. Nevážil si mňa, nevážil si, čo som pre neho robila a nevážil si ani tie veci. Keby áno, pri sťahovaní, keď som si tie veci chcela vziať a on mi ich nechcel dať, určite by nepoložil otázku, či má vziať sekeru a tie veci roztrieskať.

Keď ignoroval všetky moje správy a maily, musela som niečo urobiť. Ale bála som sa ho. V hlave sa mi stále vynárali jeho vyhrážky z posledného dňa, čo som ho videla. "Len stačím tlačidlo na telefóne a prídu moji bezkrkí kamaráti a uvidíš," alebo "Len nechci niekedy stretnúť mojich kamarátov, lebo uvidíš..." Prosím? A čo oni s tým majú? Myslela som, že toto je len medzi nami. To naozaj sa musí slabej žene vyhrážať chlapmi alebo kamarátmi, ktorí jej ubližia? To naozaj mohol padnúť až takto hlboko? Mohol.

Bála som sa s ním stretnúť. Ale chcela som svoje veci späť. Veď som ich kupovala ja. Nechcela som nič, čo je jeho. Len čo je moje.

Spomenula som si, ako mi ešte v lete ukazoval totálne spitý komunikáciu s jeho kamarátom, s ktorým chodili spolu po diskotékach a drogovali. Priznám sa, že neviem, aké drogy spomínal, ale marihuana a extáza boli medzi nimi určite. Spomínal ešte niečo, ale nepamätám si, a ani sa k tomu nechcem vraciať. Tento jeho kamarát robil u jedného operátora a priateľ od neho žiadal, aby mu zistil jedno číslo. Aha, a GDPR nič? Bolo mi to nepríjemné, ale skúsila som to využiť. "Môžem si to odfotiť?" spýtala som sa. Neprotestoval, tak som si odfotila túto "krásnu" komunikáciu, za ktorú by to mohlo niekoho naozaj bolieť.

Teraz, keď nad tým tak premýšľam, tak priateľ má naozaj všetkých kamarátov iba alkoholikov a feťákov. Dobre, jeden je slušný, ale s ním sa nerád stretáva, lebo si vraj nemajú čo povedať. A pritom fajn chalan. Ale ostatní fakt všetko alkoholici feťáci... Začína mi ho byť ľúto.

Ale aby som sa dostala k veci, navštívila som toho jeho kamaráta, čo porušil GDPR. Ale preto, že som sa bála, že niektorá z priateľových vyhrážok by sa mohla stať realitou, trochu som sa zamaskovala a vydávala sa za niekoho iného. Mala som páku, ktorú som mohla využiť. Porušili zákon a celkom riadne. Ok, tiež som mala za ušami, ale šla som za ním v dobrom. Chcela som len jednu vec. Aby ma nakontaktoval na priateľa, keď ma toľko ignoruje. Ale vyprovokoval ma, preto som mu povedala, že to posuniem ďalej. Polícia a tak.

Potom mi to ale celé prišlo ľúto. Nemám potrebu sa niekomu pomstiť. Čo by som z toho mala? A keby som sa chcela pomstiť, urobila by som to už dávno. A toto by nebola ani zďaleka jediná vec, ktorú viem proti priateľovi použiť. Veď som s ním trávila veľa času. Veľakrát sa tak opil a zhúlil, že mi povedal o veciach, o ktorých by som radšej ani vedieť nemala. Keby som chcela, naozaj ho viem tak potopiť, že jeho doterajší život by sa razom skončil. A nie len jeho, ale aj veľkého množstva jeho kamarátov.

A predsa... ľady sa pohli. Dnes mi prišla od neho správa. Aby sme šli v strede spolu na obed. Priznám sa, že ma tým pobavil. A úprimne, vždy som sa bála, že ak by sa niekedy niečo také stalo, budem sa tešiť ako malá a urobím na tom stretku všetko preto, aby som veci dala do poriadku. Avšak prekvapila som aj samu seba. Odmietla som. Veď už ma nechcel nikdy v živote vidieť, tak prečo ho mám stresovať tým, že ma uvidí?