Verím v odbornú pomoc
Človek asi nemusí byť psychológ, aby zistil, že niekto má psychické problémy. Je však potrebné toho človeka vidieť v jeho prirodzenom prostredí, pozorovať jeho reakcie, počúvať ho a spájať si veci.
Vrátim sa trochu späť v čase. Trvalo mi to skoro pol roka, kým som zistila, že priateľ má naozaj vážne psychické problémy, ktoré zakrýva alkoholom a marihuanou. Možno to bude tým, že prvé mesiace bol ten jeho debilný kamarát preč, tak si človek nevšimne. Priateľ pil veľmi striedmo, húlil tak málo a tak skryte, že som si to vôbec nevšimla.
Keď však prišiel jeho kamoš, inak, ako opitého a zhúleného, som ho nevidela. A ja som si vždy myslela, že priateľov máme preto, aby nám pomohli, keď nám je ťažko. A nie preto, aby nás ťahali ešte viac ku dnu.
Keď som priateľovi prvý raz spomenula psychológa, boli sme spolu už asi pol roka. Ale toho kamoša tu mal ledva dva mesiace. Prosba bola vyslyšaná, nebránil sa. Prišiel k svojej obvodnej lekárke a poprosil ju o výmenný lístok. A potom začali pravidelné stretnutia u psychologičky nasledujúce tri mesiace, raz každé dva týždne.
Myslím si, že to bolo to najlepšie, čo mohol priateľ urobiť. Akurát ma mrzí, že jej nepovedal o svojom skutočnom probléme. Hoci na testoch mu vyšlo, že má ľahšiu formu depresie, nepriznal sa, že má aj problémy s alkoholom. S trávou už vôbec nie. Mohlo ho to posunúť oveľa ďalej.
Napriek tomu som badal drobné pokroky. Nebola to žiadna sláva, ale depresia nie je niečo, čo sa vylieči za týždeň ako chrípka. Chce to pravidelné stretnutia s psychológom či psychiatrom, doma si robiť cvičenia, ktoré dostaneme za úlohu a podľa možností vyhýbať sa tomu, čo nám stres spôsobuje - pokiaľ vieme, čo to je.
Okrem toho, vyhýbať sa alkoholu a ostatným omamným látkam, pretože spôsobujú kontraindikáciu. To ale priateľ nedodržiaval.
Žiaľ, táto pani psychologička šla koncom roka do dôchodku a priateľ už nemal záujem pokračovať v sedeniach s niekym iným. Pre neho sú psychológovia pajáci, ktorým sa vyrozprávame, a oni ani nezistia, či im klameme alebo zatajujeme dôležité veci.
Ach, koľkokrát som mala chuť pani psychologičke zavolať alebo aspoň napísať, v čom je skutočný problém. Čím si tú svoju depresiu ešte viac živí. Lebo je to tak, či chceme, alebo nie. Alkohol, marihuana a iné drogy v nás živia depresiu. Sú ako potrava a vitamíny v jednom, aby sme sa cítili po ich účinku ešte horšie. Možno nie hneď, ale časom. Depresiu pomaly ale isto prehĺbujú.
Je to podobné, ako keď sa dieťa učí chodiť. Tiež sa hneď nepostaví na nohy a nekráča. Ale ide to postupne. To isté robia drogy a alkohol s depresiou. Nedajú človeka dole hneď. Robia to pomaly, postupne.
Keď dnes spomeniem psychológa, pošle ma do riti. On sa proste nebude nikomu otvárať. On nemá problém. On všetko zvláda. On má všetko pod kontrolou. Má? Keby mal, nechodil by každý deň spitý a zhúlený. Neklamal by mi, neklamal by rodičom. Vedel by sa usmievať.
Áno, život nie je ideálny. Nie je ľahký. A nie je tomu inak ani pre tých, ktorí nepijú a nedrogujú. Ale majú iný únik z reality. Či je to umenie, maľujú, robia sochy, píšu poéziu, alebo len vyfarbujú maľovanku, či je to šport, behajú, posilujú, chodia na turistiku... Každý má niečo. Len závislí majú alkohol, drogy, gemblerstvo... A ja by som to veľmi chcela zmeniť. Ideálne pre všetkých. Ale momentálne je mojou prioritou pomôcť priateľovi.
Napriek tomu, že už nechodí k psychológovi a odmieta akúkoľvek podobnú pomoc, môžem povedať, že kým chodil pravidelne k psychologičke, pomáhalo mu to. Neboli to zázraky, ale bolo to lepšie. Takže si dávam za úlohu nájsť nejakú "léčku", ako ho k nejakému psychológovi dostanem na pravidelné stretnutia.