Veci, ktoré zažíva asi len človek, ktorý žije so závislým na alkohole či drogách. (Radosti, starosti, cesta plná boja a nástrah.)
Články sú radené chronologicky, najstaršie sú na konci. Prvý rok je zhrnutý do niekoľkých článkov, ostatné sú písané formou denníka.
Zbabelec, zlodej, závislák,.. a možno by som našla viac prídavných mien, ktoré by ho definovali. Chcela som to všetko uzavrieť ešte v tomto roku, nech to neťahám do nového. Zase ma ignoroval. Písala som, volala som, nič. Až po čase mi odpísal, že šoféroval. To určite. Klamár. Viem, že nešoféroval.
Dnes mi volal. Lebo som si dovolila byť taká drzá a odmietla som s ním ísť na obed. Čo? Veď si to ani neviem predstaviť. Ako by sme sa tvárili? Ako najlepší kamaráti? Či by po mne vrieskal, ako to vždy robil? Veď by mi ani nechutilo jesť, dogrcala by som sa. Mala by som stiahnutý žalúdok, nedokázala by som...
Prešiel viac ako týždeň, čo som sa ho snažila kontaktovať. Písala som mu správy ale všetky ignoroval. A viem, že ich videl. Len ignoroval. Lebo som chcela svoje veci späť. A to on nechcel. Chcela som sa od neho konečne odpojiť a začať znova. Začať žiť život, aký som chcela, a mala som aj pekne našliapnuté, ale on to všetko zničil....
Je jedno, či sa snažím alebo nerobím nič. Stále je to zlé. Mávam nočné mory z toho všetkého, čo sa stalo a neviem sa ich zbaviť. Ak sa stratia na malú chvíľu, potom sa znova objavia. A sú horšie.
Tak veľa ľudí sa ma pýta, prečo HO stále ľúbim, keď mi tak dlho a veľmi ubližoval. Ako MU môžem odpustiť, keď ma zhora stiahol na samé dno a ešte udupal. Keď zničil moju životnú rovnováhu a balans a spravil zo mňa psychickú trosku. Ako môžem stále veriť, že sa dá do poriadku, skončí so závislosťami a pochopí, že som...
Ja som si dodnes myslela, že nič také neexistuje. Celý víkend som strávila strihaním videa. Zozbierala som všetky spoločné fotky priateľa a mňa, dala ich dokopy a pridala k nim hudbu. Nie však hocijakú. Ale Pieseň Zuzany Smatanovej Môžme si už odpustiť? Keď som tú pieseň počula prvý raz, zatlačili sa mi slzy do očí. A to sme boli s...
Každý to volá inak. Niektorí duša, iný podvedomie, svedomie, či vnútorný hlas. Je to jedno, reč je o niečom, čo žije v nás, a aj keď hlava nechce, toto nás núti žiť ďalej. Možno pud sebazáchovy. Ale je v tom aj niečo viac. Ťažko povedať. Psychológovia a tí, čo sa hrabú v hlavách a dušiach asi budú vedieť, o čom hovorím. ...
Dnes na mňa opäť zas všetko doľahlo. Celý deň som strávila v slzách a prosila Boha, aby prestal toľko piť a húliť. Verím, že by si znova uvedomil, že som mu nikdy nechcela dobre. Videla som jeho potenciál a chcela som, aby ho naplnil.
Neviem prečo, ale dnes mi prišla na rozum jedna spomienka z júla. Boli sme spolu v Prahe, rozprávali sme sa o zásnubách a svadbe. A o chvíľu začína október, kedy sme sa chceli vziať.